Na Pospas Nočným Morám ✔

7. Čast

Zobudlila som sa naozaj krásne. Marcus ma držal okolo ramien a ja som mu ležala na hrudi. Bolo mi tak naozaj dobre. Po tom horrore a nočnej more, sa ani nedivím, že ma tak silno drží. Pomaly som sa vymotala spod jeho ruky a išla do kuchyne.

Keď som išla chodbou, striaslo ma. Spomenula som si na ten sen. Na tú nočnú moru. Bola to síce nonsensová kravina, no aj tak mi to nebolo dvakrát na smiech. Hlavou sa mi prehralo, ako som Marcusa našla mŕtveho v kuchyni. Bála som sa otvoriť kuchynské dvere.

Zosunula som sa po kuchynských dverách a tvár dala do dlaní. Triasla som sa ako nikdy predtým. Silno som zatvárala oči s tým, že sa mi útržky tejto mory nebudú premietať v hlave.

Keď som tam sedela už dvadsať minút, na chodbe sa zjavil Marcus.
,,Sofia?! Čo robíš na zemi? Je ti niečo? Urobil ti niekto niečo? Prosím, povedz mi, že si v poriadku!" Bol veľmi nervózny, lebo sa bál, že mi niečo je.
,,Nie, nič mi nie je. Len..." začala som ešte viac plakať. ,,ja som si spomenula na tú nočnú moru. A necítim sa na to tam ísť..."

,,Neboj sa. Som tu, ak chceš pojdem tam prvý." Sadol si ku mne a silno ma objal.

,,Ja nechcem takéto nočné mory! Nechcem!... Stále je to horšie a horšie!" Povedala som do Marcusoveho ramena.

,,Neboj, to bude dobré. Časom to prejde." pritiahol si ma bližšie a držal ešte silnejšie.

Keď už som sa ukludnila, pozrela som sa na Marcusa.
,,Už v pohode?" Usmial sa. Pokývala som na náznak súhlasu. Postavili sme sa a on položil ruku na kľúčku kuchynských dverí. Zhlboka som sa nadýchla. Otvoril dvere. Našťastie tam nikto nebol. Nočná mora sa mi mihla pred očami, no rýchlo som ju odohnala...
,,Ďakujem. Ďakujem, že mi takto pomáhaš." Usmiala som sa.
,,Pre teba všetko." Úsmev mi oplatil.

,,Máš tu veci na lievance? Mohla by som spraviť." Povedala som, kým som hľadala recept na mobile. Potrebovala som sa nejako odreagovať...

,,Áno, veď pozri sa do skríniek." Ukázal mi na horné skrínky. Tam som našla všetko čo som potrebovala. Začala som robiť cesto a po chvíli sa na panvici robili prvé lievance.
,,Máš televízor s YouTubom?"
,,Áno, prečo?" Zaškeril sa.
,,Uvidíš." Záhadne som sa usmiala.
Uprene ma pozoroval, zatiaľ čo som na mobile hľadala YouTube. Keď som ho otvorila, pustila som môj výber pesničiek.

,,Tak toto si mala zaľubom?" Začal sa smiať.
,,Veď teba ten smiech prejde!" Zobrala som ho za ruku a začala sa s ním krútiť do rytmu pesničky.
,,Ale ja neviem tancovať!" Zakričal, aby ho cez pesničku bolo počuť.
,,Nemal si sa smiať!" Začala som ho krútiť po kuchyni, keď v tom spadol na zadok. Začala som sa nesmierne smiať!
,,Smeješ sa? Aj ja sa budem smiať tvojím prihoreným lievancom!" Začal sa smiať viac ako ja, no mne to došlo.
,,Lievance!!!" Rozbehla som sa k panvici. Boli úplne prihorené. Super!

,,Tak čo, oplatilo sa ti to?" Povedal, keď bol pri linke a pozeral sa, ako zhorené lievance zoškrabávam z panvice.
,,Mne je to jedno. Ty budeš dnes bez raňajok." Hrala som sa na urazenú.
,,Ale no, Sofinkaaaa!" Neznášam to oslovenie!!
,,Ešte raz mi tak povieš, tak z teba sa stane jeden z tých prihorených lievancov!" Tvárila som sa naštvane.
,,Odpuste, milostivá pani, Marcusíčkovi. Prosím." Urobil psie oči.
,,Marcusíček si to mal rozmyslieť skôr." Vyplazila som na neho jazyk.
,,Tak ak inak nedáš." Povedal a v zápätí ma prehodil cez plece.
,,Čo to robíš??" Pýtala som sa pomedzi smiech.
,,Vybavujem si raňajky!" Hodil ma na posteľ a začal nehorázne štekliť.
Som strašne šteklavá. Šteklil ma a ja som od smiechu plakala.
,,Dobre, dobre dostaneš lievance l-len už prosím doooosť!" Snažila som sa vykoktať pomedzi záchvat smiechu.
,,Poslušné dievčatko." Usmial sa a ľahol si ku mne na posteľ. Videla som, ako sa približoval, ale rýchlo si to rozmyslel. Ale bolo to celkom zlaté, ten jeho pohľad...

,,Idem dorobiť lievance." Zodvihla som sa z postele a išla do kuchyne. Zas červená až poza ušami.

*

Lievance sme všetky zjedli.
,,Tak takéto raňajky by som si nechal ľúbiť každé ráno." Usmial sa a ja tiež.

,,Idem s Ninou na obed do centra dobre?" Spýtala som sa, keď som dovolala s Ninou.
,,Dobre chceš aby som ťa zaviezol? Nechcem riskovať, že sa ti niečo stane." Pozrel sa na mňa starostlivo.
,,Nemusíš. Je to len kúsok." Usmiala som sa.
,,Dobre, ale sľúb mi, že si budeš dávať pozor."
,,Sľubujem." Usmiala som sa. Úsmev mi vrátil.

,,No, Sofia? Tak teda o tridsať minút v centre pri New Yorkery okey?" Spýtala sa, keď som jej zdvihla.
,,Budem tam. Zatiaľ ahoj!" Nečakala som na jej odpoveď a zrušila hovor.

Pripravila som sa. Hodila som si na seba jednoduchú bluzku, koženú bundu, rifle...

,,Waw. Naozaj ti to pristane," Povedal Marcus akurát, keď som sa obúvala.
,,Ďakujem. O 2 hodinky som späť" Usmiala som sa a zavrela dvere.

Bol teplý, jarný, slnečný deň. Mierila som si to priamo do centra. Keďže som sa v tejto časti nevyznala, stratila som sa. Nie veľmi, len som potrebovala povedať cestu do centra.

,,Prosím Vás mohli by ste mi poradiť, ako sa dostanem do centra?" Poťukala som do ramena nejakému chlapcovi. No bolo to zlé rozhodnutie. Ten niekto bol Patrik. Človek, ktorého som najmenej chcela stretnúť.
,,Aha, koho to tu máme? Čo ty tu Dawnsonová?" Obzrel si ma celú od nôh až po hlavu.
,,Si sa takto vyšvihla kvôli mne? To si nemusela." Než som stihla niečo povedať, ležala som na zemi. Nedokázala som pochopiť, čo sa deje.

Chcela som sa prebudiť z nočnej mory, no nie, mora to nebola. Bola to krutá realita. Patrik ma kopal do brucha a do hrudníku. Silnejšie a silnejšie. Niekedy kopol aj do hlavy.
Potom ma škrtil. Nechcel ma uškrtiť, no mala som problém to znova rozdýchať.
Keď už mu došlo, že mám dosť naklonil sa ku mne.
,,Nevideli sme sa poslený krát Sofia." Usmial sa a odišiel. Čo si pamätám? Len niekoho kto kričal moje meno.
,,Sofia! Sofia, nie!! Zavolajte niekto záchranku. Ja som to vedel, že ťa nemám samú pustiť. Prečo som bol taký blbec? Povezd mi to. To všetko je kvôli mne. Sofia! Prosím povedz niečo! Sofia... Sofia... Sofia..." jeho hlas stále utíchal. Bol to Marcus. Chudák Marcus, musí sa cítiť hrozne.

,,Slečná Dawnsonová, počujete ma?? Kedy ste sa narodili? Aký je deň? Koľko máte rokov?" Záchranár mi vravel otázky, ktoré vás majú udržať hore, alebo ich majú ujistiť či vnímate.
,,Hmmm?" Zamrnčala som.
,,Slečná! Snažte sa nezaspať! Snažte sa nezas... Snažte sa... Snažte... Sna.... S..." jeho hlas sa stále vzďaľoval.

Ďakujem všetkým za čítanie môjho príbehu! Budem rada za každú ☆ [vote]. Ste suproví ♡♤.