Na Pospas Nočným Morám ✔

8. Časť

Marcus:
Dohodol som sa s kamarátom, že zajdeme na kávu. Chvíľu po tom, ako Sofia odišla som odišiel tiež.

Keď som išiel po ulici, zbadal som niekoho známeho. Bola to Sofia. Ležala na chodíku, držala sa za brucho, na tvári sa jej rysovali prvé modriny a z úst jej tiekla krv. Keď som ju zbadal, nevedel som či kričať alebo plakať.
,,Sofia! Sofia, nie!! Zavolajte niekto záchranku. Ja som to vedel, že ťa nemám samú pustiť. Prečo som bol taký blbec? To všetko je kvôli mne. Sofia! Prosím povedz niečo! Sofia... Sofia... Sofia..." Plakal som. Cítil som sa hrozne. Stále menej ma vnímala. Medzi pokusmi Sofiu zobudiť, niekto zavolal záchranku.

Prišli záchranári. Začali ju preberať. Povedal som im veci typu: Koľko váži, koľko meria, koľko má rokov, čo sa jej stalo. Neviem tie údaje presne, ale povedal som im približne. Síce som pri tom nebol, ale domyslel som si čo sa stalo.

Odviezli ju do nemocnice a ja som bol plne rozhodnutý, čo urobím. Prišiel som domov a išiel do šuflíku. Zobral som si zbraň a bez zaváhania vyrazil za ním. Za Patrikom.

Viem kde býva, takže moja cesta bola jasná. Nikto ma už nemohol zastaviť. Stískal som pištoľ za chrbátom čím ďalej tým viac.

Teraz stojím pred jeho bytovkou a rozmýšľam. Áno? Nie? Bude to mať katastrofálne následky, ale...

Áno! Pre Sofiu. Nech jej už nikto neublíži. Moje telo ovládal adrenalín a ani som nevnímal, čo robím.

Vtrhol som do vchodu a mieril k dverám od jeho bytu. Zvoniť? Načo. Otvorím dvere a vtrhnem do bytu.
Patrik na mňa hľadel až z kuchyne. Oproti kuchyni bola chodba, takže na mňa priamo pozeral.

,,Čo tu hľadáš Marcus? Potrebuješ niečo?" Nahodil falošný úsmev.
,,Áno, potrebujem si niečo s tebou vybaviť." Spoza chrbáta som vytiahol pištoľ, no zatiaľ som ju nechal pozdĺž tela. Patrik spozornel, keď uvidel zbraň.
,,Chceš niečo? Kávu, čaj?" Snažil sa uvoľniť napätie.
,,Chcem ťa vidieť ležať mŕtveho na zemi. To chcem." Napätie a počet udretí môjho srdca sa zvyšovalo.
,,Haha, to si snáď robíš srandu." Prestal sa smiať, keď na mojej tvári videl, že mi nie je ani trošku do smiechu.
,,Marcus, neblbni." Snažil sa pozmeniť môj plán. Nevózne sa zasmial, no stále pociťoval strach.

Prišiel som do kuchyne. Nabil som zbraň a namieril ju na neho tak, že ju mal presne na čele.
,,Prečo?" Spýtal sa opatrne.
,,Prečo? Ty sa pýtaš prečo?! To by som sa mal pýtať ja! Prečo si dobil Sofiu? Je ti jasné, že v nemocnici bojuje o život? Nemaš ani trochu svedomia? Empatie? Jáj, ja som zabudol, že ty nemáš chrbtovú kosť... Čo keď Sofia zomrie? Čo budeš šťastný? Že si zabil dievča, ktoré má celý život pred sebou? Chápeš, že ťa už nechce ani nebude chcieť?" Neverím, že som to povedal nahlas. Ruky sa mi triasli, no nie viac ako môj hlas.

,,A ja mam s tým čo?" Bol odporný. Mal som takú chuť vystrieľať na neho celý zásobník.
,,Si snáď zabudol, že oproti tebe stojím so zbraňou v ruke." Úsmev mu zmizol. A ja som viac zovrel zbraň.
,,Ja viem, že nevystrelíš. Nemáš na to gule," Povedal. Vo mne to vrelo. Chytil som ho sa krk a pritlačil ku stene.
,,Ešte raz sa priblížiš k Sofii, tak uvidíš." Pustil som ho. Chytil sa za krk. Keď už som odchádzal, počul som šepnutie, ktoré asi nesmerovalo mne.
,,Vravel som, že na to nemáš gule..."
Otočil som sa na päte a namieril na neho zbraň. Mieril som mu na hlavu. Pomaly som na neho zbraňou smeroval na hrudník až som skončil pri jeho stehne. Mnou prešla elektrina a môj mozog vidal pokyn. Impulz do prsta, ktorý spočíval na spúšti. Cítil som, ako zo zbrane vystrelila guľka a zamierila si to priam do Patrikového stehna. Mal som chuť strieľať viac, no to by bola chyba.

Veľmi odporne a škodoradostne som sa usmial a zahlásil.
,,Cekneš o tom niekomu a nabudúce to bude hlava. A Sofii dáš pokoj, lebo.." ľavou rukou som prešiel po zbrani a znova ju namieril na neho, no tentokrát na hlavu. ,,Asi si vieš predstaviť, čo bude následovať." Prikývol. Posledný krát som sa pozrel na Patrika, ktorý sa zvíjal v bolestiach a odišiel som.

Vymklo sa mi to z kontroly. Aký som sprostý! Netuším, čo to do mňa vošlo... Áno, strieľať viem, no ešte som na nikoho nevystrelil... Dúfam, že ten debil o tom nič nepovie, pretože som potom v peknom probléme...

×

Kúpil som krásnych 17 rúži a potom som išiel rovno do nemocnice.
,,Dobrý deň, kde prosím leží Sofia Dawnsonová?" Spýtal som sa na informáciach. 
,,Dobrý deň. Vy ste rodina?" Spýtala sa nemilým tónom.
,,Nie ale..." prerušila ma.
,,Žiadne ale. Slečná Dawnsonová leží na izbe s obmedzenými navštevami, takže tam môže ísť len rodina."
,,Ale ja som jej priateľ," Sklenuto som zo seba vydal lož.
,,Aha, tak to je v poriadku. Poschodie 2 izba JIS. Povedzte, že za kým idete aby Vás pustili." Usmiala sa.
,,Ďakujem." Úsmev som jej oplatil a išiel k výťahu. Vo výťahu som bol s dvomi doktormi.
,,Na jednotke je ten Whestly. Musí ísť na sál." Povedal prvý doktor.
,,Prečo?" Spýtal sa ten druhý.
,,Postrelil sa do nohy. Ako sa niekto môže sám postreliť? To musí byť nejaký magor." Zasmiali sa a ja som si oddýchol. Patrik má štastie.

Prišliel som na JIS a zaklopal.
,,Za kým idete?" Spýtala sa medzi otvorenými dverami sestrička.
,,Za..." nenechala ma dohovoriť.
,,Sofiou Dawnsonovou predpokladám. Keďže nesiete rúže, budem hádať, že ste priateľ. Máme tu už len samých chlapov, čiže pochybujem, že by ste jednému z nich niesol tie rúže." Zasmiala sa.
,,Trefa do čierneho." Zasmial som sa tiež, aj keď mi do smiechu nebolo.
,,No tak poďte." Hlavou naznačila nech idem dovnútra.

Rúže mi skoro vypadli z rúk. Bola celá biela a mala všade modriny. Spala tak sladko. A vyzerala tak krehko.
,,V pomere na to, ako vyzerá je prekvapenie, že je v takom dobrom stave. Nie veľký otras mozgu, pohmliaždené pľúca a zlomené rebro. Nebude tu dlhšie ako týždeň." Potľapkala ma po rameni a odišla.

Sadol som si k nej, chytil ju za ruku a potichu nariekal.

,,Prosím, Sofia, odpusti mi. Mal som ťa ochrániť. Je to moja chyba. Prečo som bol taký hlúpy. Prečo ? Prečo?" Úprimne, vyhŕkli mi slzy...  Prvý krát za môj život som plakal kvôli dievčaťu. Asi som si niečo uvedomil...

Z plakania ma vytrhol dlhý zvuk prístroju.

A ticho.

Sofia prestala dýchať. Nie. Prosím.

,,Sofia! Nie! Zostaň tu! Ja ťa potrebujem! Prosím." Vystrašene som ňou zamykal.

,,Mladý muž, musíte ísť preč!" Zobrala ma sestrička za dvere.

,,Nebojte ona to zvládne." Usmiala sa a už jej nebolo.