Na Pospas Nočným Morám ✔

19. Časť

,,Aghr!"

,,Nie, to nie."

,,Fuj."

,,Ja nikam nejdem."

,,Prečo som v tom taká tučná?"

,,Čo si mám k tomu obuť?"

,,No, to by šlo."

Po niekoľkých neúspešných kombináciach som konečne vybrala správny outfit. Roztrhané čierne rifle, sveter s čiernymi a bielymi pásikmi, dva priberané copy a superstary. Kruhy pod očami som zakryla pár kvapkami makeupu, naniesla na riasy maskaru a oživila pery balzámom. Kožená bunda poslušne sedela na mojich pleciach s vakom, do ktorého som si dala peňaženku, mobil, slúchadlá, zapalovač, cigarety, žuvačky a vodu. Pozrela som sa do zrkadla a skontrolovala, či je môj úsmev dosť presvedčivý. Zamkla som byt a nechala sa unášať tónmi pesničky.

Rozhodla som sa, že celý incident s Marcusom budem ignorovať. Áno, tak to bude najlepšie. Idem von s Thomasom, čo znamená, že môžem vypnúť a prísť na iné myšlienky. Som zvedavá, kam pôjdeme. Je mi to jedno, kam pôjdeme, hlavné je to, že tam nebudem s Marcusom alebo Patrikom. Nikdy by som si to nemyslela, že aj k Marcusovi budem cítiť taký odpor. Klesol hlboko.

Opretá o múr som nechávala dohorieť posledné zvyšky cigarety a s objavením známeho čierneho auta, som špak zahodila. Otvorila som dvere a s tichým pozdravením sme sa vybrali na cestu mnou nepoznanou.

,,Kam ideme?" prerušila som tiché hučanie motora svojím hlasom.

,,Prekvapenie," povedal, klasicky, s úškrnom.

Hľadela som na oblohu, ktorá dnes bola pomerne jasná k vzhľadom k tomu, že na teplomery blikalo osemnásť stupňov. Počasie šesnásteho apríla sa podobalo vzďalujúcemu sa letu, nie blížiacemu. Hlavný pruh cestnej premávky sa vymenil s menej používanou asvaltkou, až nakoniec Thomasove auto nariekalo na lesnú cestu, na ktorú sa nízky podvozok určite nehodil.

,,Sme na mieste," povedal, keď odstavil niekde pri lúke. Nestihla som sa ani poriadne ponaťahovať po skoro hodinovej ceste autom. ,,Poď, rýchlo! Nech to stihneme," zakričal, no v tom ma už ťahal do neznáma. Bežali sme po lúke, až sme zastali pri polozrútenej budove. Thomas nepovedal nič, len ma potiahol za ruku hore schodmi.

,,Super, ideme presne na čas," vydýchol si, keď sme zastali na samom vrchu budovy dvadsať metrov vysokej.

Slnko sa týčilo tesne nad pohoriami a vytváralo zlatý závoj, ktorý sa mi ľahúčko a nežne vpíjal do pokožky. Stála som pár centimetrov od okraju budovi a pár metrov za mnou stál Thomas.

,,Thomas, to je," neveriacky som hladela na zlatistú guľu, pričom som nevedomky vyslovovala slová. ,,krása," vychýchla som a pomedzi pery nechala prekĺznuť slová, ktoré ani zďaleka nevedeli opísať to, čo som videla.

Ucítila som nežný dotyk. Moja ruka zapadla do jeho, ako keby boli tvorené čisto jedna pre druhú. Obrátila som sa na neho. Jeho modré oči mi pripomínali more, v ktorom by som sa mohla kúpať večne. Vlasy mu perfektne držali tvar, i keď na nich nebola vidno ani štipka gélu či laku. Mala som chuť do nich zaboriť ruku. Mala som chuť na toľko vecí. ,,Sofia, j-ja," odmlčal sa, no ja som mu dala prst na pery. Pokrútila som hlavou a nechala slová plávať vysoko, nad našimi hlavami, medzi oblakmi, kdekoľvek, no nie pri nás. Obrátila som sa k slnku a nevedela sa prestať usmievať. Letmo sa dotkol môjho líca. Pomaličky zišiel ku krku, až som pocítila zimomriavky na zátylku. Priblížil sa ešte bližšie. Naše hrude sa dotkli a ja som pocítila, že by som mala dvihnúť hlavu vyššie, pretože som sa mu mohla pozerať jedine tak na pery. Pohľady sa nám stretli, jeho ruky sa presunuli na môj pás a ani neviem ako, cítila som jeho pery na tých mojich.