Na Pospas Nočným Morám ✔

1. Časť (úvodná)

Som zaplavená tmou. V tme sa zrazu zjaví neznáma mužská postava. Moje telo oblial studený pot, ktorý nenaznačoval nič dobré. Vo vzduchu pláva strach obklopený otázkami. Hrobové ticho prelomí veľmi známy výkrik. Patril Nine, mojej najlepšiej kamarátke. Snažila som sa pohnúť, no neviditeľné ruky obmedzovali moje pohyby a zároveň zvierali moje hrdlo, aby som nemohla vydať ani hlásku. Jediná možnosť bola sa so slzami v očiach prizerať na to, ako ta neznáma postava ubližuje Nine. Pomaly jej prechádzal nožom po krčnej tepne. Ligotavý kov sa jej zahĺbil do pokožky až vytvoril ryhu. Z rany sa jej valila krv, ktorá kvapka po kvapke stekala pozdĺž tela. Mláka krvy sa rozprestierala pod ňou zatĺmená jej vzlykmi. Videla som, ako sa snaží vytrhnúť zo silného stisku osoby, no stisk bol čoraz silnejší a ona slabšia. Z očí sa jej spúšťali veľké slzy a a vzlykov, ktoré sa dobýjali cez jej hrdlo a drali na povrh, bolo stále viac.

Jej telo sa uvoľnilo. Stisk osoby pominul a moja najlepšia kamarátka sa ako hromada mäsa zložila na zem. Bez akýchkoľvek známok života tam bezhybne ležala. Mŕtva.... Moje telo naďalej neposlúchalo moju myseľ. Nedokázala som to. Nedokázala som mihnúť ani len prstom.

Cítila som na sebe uprený prepaľujúci pohľad. Vždy som vedela vycítiť, keď sa na mňa niekto pozeral. Ani dnes tomu nebolo inak. Odvrátila som zrak, ktorý sa stretol s jeho pohľadom. Ten pohľad patril neznámej osobe, ktorá zabila Ninu. Ten hnusný, smrtichtivý, chladnokrvný pohľad sa na mňa pozeral čoraz dlhšie a uprenejšie. Zimomriavky som pocítila až na zátylku. Stále sa úroveň strachu stupňovala. Jeho pohľad sa mihom oka odvrátil na nôž v jeho ruke. Pevnejšie ho zovrel, zaškeril sa a znova venoval svoju pozornosť mne. Začala som sa triasť. V hlave mi skrsol nápad, že čo ak... Každou sekundou bol bližšie a bližšie. Napätie by sa dalo krájať. Keď som ucítila jeho dych na mojom krku, srdce mi išlo vyskočiť z hrudného koša. Pomaly si ma premeral pohľadom. I keď sa ma nedotýkal, cítila som, ako keby mi zovieral každú časť tela. Hrot noža sa mi kĺzal po lícnej kosti. Pomaly a mučivo. Vedel, ako mi má nahnať strach. Citil to, že sa bojím. A hodlal to využiť. Pritlačil na hranu. Čakala som bodajúcu bolesť, no prišlo niečo iné. Bol to nejaký zvuk. Skôr melódia.

Melódia budíka sa rozoznela teraz už jasnou izbou. Ani stopa po kaluži krvi, či ľudoch, ktorí tu so mnou boli v temnote. Zmätene som sa poobzerala. Srdce mi búšilo stále intenzívne, i keď bolo pár minút po doznení tónu.

Striaslo ma. Ako ja neznášam tie nočné mory. Toto je problém, ktorý ma prenásleduje. Spánok je môj nepriateľ. Je potrebný pre každého, no čo keď ho mať nechcem, pretože so spánkom prichádzajú sny? A so snami nočné mory. A s nočnými morami šialenstvo. Takže je možné ísť spať so strachom z hroziaceho šialenstva? Áno, je. Pretože to šialenstvo sa rysuje už na končekoch mojich prstov. Je na dosah.