Na Pospas Nočným Morám ✔

38. Časť

Myslím si, že táto kapitola nepotrebuje časový údaj, kvôli postupnosti deju. Ale ujisťujem vás, nestratíte sa v tom.

Zobudila sa v tme. Hlava jej išla vybuchnúť od tej bolesti, čo prežívala. Hnusne sa jej točil celý svet, nad čím len nespokojne zvraštila tvár a bolestne zastonala. Keď si spomenula, čo posledné sa dialo, oprela sa o stenu a položila na ňu svoju unavenú hlavu, ktorej to len prospelo, pretože stena chladila aj spolu so zemou, no s tým rozdielom, že tá chladná zem nebola vôbec príjemná. Uvedomila si, že je celá podchladená až vtedy, keď sa jej po líci začali kotúľať horúce slzy. Bola taká hlúpa! Skočila mu na to a teraz leží zmrznutá na zemi, ktorá je plná prachu, blata a boh vie čoho iného...

Bola nahnevaná a zároveň sklamaná zo samej seba, že nedokázala súvisle vnímať nič, čo sa dialo okolo nej. Netušila, či je deň alebo noc, pretože v miestnosti, ktorú stihla len polovične preskúmať, pretože si nevidela ani na špičku nosa, bola zabednená a pripravená o akúkoľvek šancu na únik. Nemala pri sebe nič a bola rada aj za to tielko, čo mala, pretože jej košeľa sa podela z jej trupu, ale úprimne ju to netrápilo.

Po čase, keď si bola istá, že v miestnosti je už cez dva dni, stihla zistiť, že miestnosť je úplne prázdna, ale pomerne veľká. Obsahuje dve okná, ktoré boli niečim zabednené a štruktúrou toho materiálu spoznala, že od slnka vonku ju delia hrubé pláty dreva.

Nemala ani topánky, ktorými by snáď drevo vytĺkla, mala len bosé a ubolené nohy, ktoré ju po ďalších dňoch v miestnosti, odmietali niesť a držať jej chudé tielko.

Cítila, že jej sily sú na kraji a bála sa, že neprežije následujúci deň. Jej ústa boli vyschnuté ako jazero po tropických horúčavách. Nedokázala sa ani už postaviť, takže len vyčerpane sedela, čakajúc na svoju smrť.

A potom sa jedného dňa dvere jej väzenia rozrazili a v nich nestál nikto iný ako slávny Thomas Stephany. Veru, utiekla by, keby mohla. Najradšej by ho od seba odstrčila, bránila sa, ale jej sily boli tak neskutočne vyčerpané, že dievčaťu bez energie psychickej či fyzickej nezostávalo nič iné, ako sa nemo prizerať na to, ako chlapec s nadávkami na jazyku vpichuje neznámu injekciu do jej chudého predlaktia.

Netušila, čo to bolo, len vedela, že na ňu prišiel rázom nával energie, no nestihla sa ani spamätať a chladnú zem v tuhom spánku okusovala už po druhý raz.

•

Nevedela, koľko prespala. Jednoducho nevedela nič ohľadom času a dní, totiž to bola úplne zmätená a jediné, čo jej zostávalo, bolo prežívať.

Pokojne sa zobudila do ďalšieho dňa, keď uvidela nejakú postavu, ktorá sa pozerala na ňu.

,,Ako dlho tu takto stojíš?" povedala chrapľavým hlasom a na chvíľku aj zostala prekvapená, ako znie, keďže nevydala zo seba ani hlások už nejaký ten deň, ale nevšímala si to naďalej, tak sa pomaly pozrela na chlapca, ktorý na ňu hľadel s úškrnom.

,,Dosť dlho na to, aby som si uvedomil, ako sa mi nadrapuje žalúdok z teba.
Ale úprimne si aj užívam ten pohľad na tvoju utrápenú tváričku. Čo nedajbože sa malinkej Sofinke ublížilo? Už nie si taká vyrovnaná, ako pred istým časom nazadad, čo? Zdá sa mi to, alebo sa ti do tvojich modrých očiek hromadia slzy?" zasmial sa do jej tváre, aby dievča ešte viac ponížil, potom sa začal približovať k nej.

Strach ju zaplavil, chcela začať cúvať, ale nemala kam, keďže sa jej chrbát stále opieral o chladnú stenu, ktorá stále chladila aj pri tých podmienkach, že vonku svietilo slnko a bolo letné počasie, i keď to ona vedieť nemohla.