Chlapec z kukuričného poľa

•19•

Sadli sme si. "Môžeš začať ak chceš." Pozrela sa na mňa a usmiala sa. "Dobre..." pozrel som sa na ňu a usmial sa lebo viem že tu pri mne je a stará sa o mna. "Moja sestra, poviem ti o nej. Bola veľmi múdra, láskavá, ochotná a hlavne robila všetko preto aby otec neublizoval mne." Zodvihol som si tričko na chrbte a ukázal Vande jazvy na chrbte. "Mlátil nás bičom. Veľmi to bolelo. Ale robil aj iné veci čo ma veľmi boleli... keď som niečo spravil zle. Ako napríklad keď nás pustil hore aby sme mu upratal dom a ja som na niečo zabudol alebo prehliadol... vytrhol mi nechty alebo odrezal brušká prstov, hovoril pri tom že človek čo nemá otlačky je len chudák a otrok a nezaslúži si dýchať. Raz keď som sa zo sestrou snažil ujsť tak sestre vyrezal jazyk. Veľmi dlho plakala. Stále sme sa držali za ruky keď sme boli v tej pivnici bol tam jeden matrac spolu sme na ňom ležali a zohrievali sa. On nám nosil len vodu a nejaké jedlo raz za deň... stále som bol hladný. Sestra mi niekedy dala aj jej jedlo. Stále nám bola zima boli sme podvýživení, hladný zranený v špinavej tmavej pivnici." Prestal som. Vanda sa na mna pozrela. Prehovorila. "Si v poriadku?" Pozrel som sa jej rovno do tváre. "To je ťažšie ako som si myslel... hovoriť o týchto veciach." Vanda sa ku mne pritúlila a tak sme tam sedeli potichu. Obaja sme to potrebovali trochu sa pritúliť a sledovať ako sa roztápa sneh na tráve ktorá sa derie zo zeme.
Láska, spomienka, strach.