Spojila nás nenávisť

Zlé rozhodnutie...

Ren

Vychádzal som z nemocnice, keď ma zastavil doktor.

,,Chce s vami hovoriť."

,,Som na odchode, ale...dajte mu toto." podal som mu lístok, na ktorom sa písalo všetko čo cítim. Pred nemocnicou ma už čakalo auto. Neochotne som nastúpil.

,,Všetko dopadlo dobre?"

,,Samozrejme a...ďakujem. Slovo držím."

,,To som rád. Pôjdeme do môjho domu a tam ti poviem môj plán."prikývol som a on poručil vodičovi. Cesta trvala nekonečne dlho a mne sa dalo spať. ,,Len si pospi. Dnes si mal zlý deň." keby ste vedeli. Neprotestoval som a okamžite sa pobral do driemot. Zobudil ma až chrapľavý hlas.

,,Hmm..."nespokojne som zamrnčal a otvoril oči. ,,Sme tu." zívnem a vystúpim z auta. Smerujem si do veľkého domu, kde si to zaplujem do obývačky a rovno sa vyvalím na gauč. Sedím a dívam sa neprítomne do stropu a premýšľam. Nemôžem povedať, že som smutný, ale nemôžem povedať, že mi je to jedno. Je to neutrálny pocit, ktorý sa my vtesnal do hlavy a nejde ho vypudiť. Som rád,že žije. Dúfam, že zabudne a nebude ma hľadať. Nechcem aby sa dostal do nejakých problémov, ktoré by mi potom vyčítal a vinil ma zo všetkého. Do obývačky vošiel celkom mladý chalan a usmial sa. Úsmev som mu neopätoval a pozrel som sa inam.

,,Ahoj. Ja som Alan. Ty si?" pozrel som sa naňho a až teraz som si ho poriadne prezrel.

,,Som....."ak poviem svoje meno. Bude to znamenať, že si privlastňujem niečo,čo je jeho, čo mi on dal a ja som mu to nevrátil. Nedáva to zmysel.

,,Ak nechceš povedať svoje meno....nemusíš." práve ma zachránila jeho zdvorilosť. ,,Môžem ťa volať ako chcem?" pozrel som sa naňho a zdvihol jedno obočie. On to očividne zobral ako súhlas.,,Murko? Uško? Fúzik? Kocúrik?" moje obočie šlo stále vyššie. Mal som pocit, že je už mimo mojej hlavy. ,,Hery?" spozornel som. Nie je síce, tak pekné ako Ren, ale ujde to. Prikývol som mu a ďalej som ho pozoroval. Neverím ľuďom. Pri najmenšom prudkom pohybe som spozornel a zatrepal ušami. ,,Ako si sa sem vlastne dostal?" spýtal sa a ja som mu chtiac nechtiac vytrepal všetko,čo sa dalo.

,,Ako si sa sem dostal ty?" videl som, že o tom nechce hovoriť. ,,V pohode. Mňa to vlastne ani nezaujíma, len som sa spýtal, aby reč nestála." zatváril som sa na oko smutne a pozrel som sa inde.

,,Dozvedel som sa, že máš v nemocnici niekoho dôležitého. Robíš to pre tú osobu?" nemo som prikývol a ďalej sa venoval, tak zaujímavému stropu. ,,Kiežby som mal osobu, ktorá by pre mňa riskovala." povedal skleslo a mňa napadla tá najdebilnejšia vec na svete. Pomaly som sa postavil a podišiel som bližšie k nemu. Prekvapene zamrkal a ja som ho objal.

,,Prečo si tu?"

,,Myslel som, že ťa to nezaujíma."

,,To bolo pred 5 minútami." zasmial som sa nechal som ho hovoriť.

,,Bolo to pred 11 rokmi. Moji rodičia ma vykopli lebo zistili, že som.......gay. A oni ma zavrhli. Zbalil som si veci, ktoré neskončili na ulici a ušiel som. Skoval som sa pod najbližší strom a čakal do rána. Na moju smolu začala búrka a do mojej peknej skrýše udrel blesk keď som spal. Skoro ma privalil jeden konár. Niekto ma strhol a skotúľali sme sa z kopca. Začal na mňa jačať a ja som sa......chápeš?" prikývol som. ,,Pýtal sa ma, či mám kam ísť, keď videl tie kufre. Odpovedal som mu a on ma vzal sem. Odvtedy tu pracujem a nesťažujem si."

,,A on?"

,,Tvári sa, že ma nepozná. Občas ma pozdraví a to je všetko."

,,Prečo si mu to nepovedal?"

,,Blázniš?! Čo by si pomyslel....a hlavne je starší."

,,Vek nič neznamená."

,,To je síce pravda, ale on.....on niekoho miluje."

,,Hm? Ako to vieš?"

,,Pretože som ho raz počul kričať do mobilu, že niekoho miluje...."zamyslel som sa. Je to ako ja a Haru. Jeden rozdiel. Nezamilovali sme sa do seba a on na mňa zabudol. Videl ma raz a naposledy v nemocnici.

,,Tá osoba, ktorá leží v nemocnici.....bol zranený kvôli mne...ušiel som a on ma šiel hľadať. V temnej uličke ho bodli. Potreboval okamžite obličku. Ten starší pán mi povedal, že on mu dá obličku a ja preňho spravím službičku. Samozrejme som súhlasil. On sa po operácií prebral a......nepamätal si ma. Napísal som mu list a odišiel. Nebudem sa mu pliesť do života. Aj keď mi zachránil život." udivene sa na mňa díval a iskrilo mu nebezpečne v očiach. ,,Čo sa deje?"

,,Ja.......oplatil si mu to."

,,Presne tak. Oplať mu jeho záchranu a potom na to zabudni. Ak niekoho miluje a ty to nie si, tak je blbosť sa trápiť citmi, ktoré budú jednostranné." viem, že mu hovorím príšerné veci a ešte takto po lopate, ale inak to nejde.

,,Radíš mi.....vzdať sa?"

,,Ak to chceš nazývať takto...prečo nie."

,,Vzdať sa....je slabosť."

,,Nie. Slabosť je......vytvárať si plané nádeje a potom sa dokonca života trápiť a fňukať do vankúša. Povedz mu to aby si vedel na čom si." povedal som stroho a on sa díval na ten zaujímaví strop miesto mňa.

,,Ak mi povie, že ma nemiluje.....aj to bude bolieť."

,,Menej a kratšie ako si robiť nádej, ktorú on pošliape a odkopne niekde do riti a teba bude obchádzať oblúkom, len aby sa nemusel dívať do tvojho usmrkaného ksichtu a uvedomil si, že spravil chybu a začne sa ti pliesť do života. Možno sa to nezdá,ale určite o tebe vie...len je pracovno vyťažený. Neznič aj to tenké priateľstvo medzi vami vzťahom."

,,Hovoríš mi tu o vzťahu a ako ho riešiť, ale sám si vzťah nemal a nemáš."

,,Ani tréner nehrá."

,,Tak týmto si ma presvedčil. Fajn budem sa riadiť podla teba. Teraz si to nakráčam k nemu do izby a všetko zo seba vysypem na jeden nádych. Potom sa mu ospravedlním za rušenie a vrátim sa sem. Ty tu budeš čakať a ja sa tu budem ľutovať aký idiot som bol, že som si nechal poradiť zrovna od teba."

,,To znie ako plán." povedal som a on naozaj odišiel. Prešlo niekoľ kominút a on prišiel trochu divný. ,,Tak? Do toho." rukou som naznačil aby hovoril. Sadol si vedľa mňa.....bol smutný. Nečakane. ,,Nemusíš mi to hovoriť."

,,Povedal,že....." zlomil sa mu hlas. Teraz som si uvedomil, že bolo lepšie ho nechať v planej nádeji. Nervózne som sa zasmial a on sa na mňa pozrel dosť zle.

,,Vieš ako si hovoril, že mi to budeš vyčítať? Do toho." usmial som sa a otvoril som náruč v znamení, že príjmem všetko čo mi povie.

,,Povedal mi, že ma má rád ako mladšieho brata. No nič. Mal si pravdu......aspoň nemám plané nádeje. Buď spokojný." práve som jedným debilným nápadom zničil to, po čom som tak dlho a neprestajne túžil a cítim sa hrozne. Chcel som mu niečo povedať,ale zarazil som sa hneď pri prvom slove. Nedokážem sa mu pozrieť ani do očí, natož mu niečo povedať. Do izby vošiel niekto, koho vidím prvý krát v živote a on odvedie Alana a ja sa iba dívam na zatvorení dvere a premýšľam, že mu možno chcú ublížiť kvôli mojej blbosti. Prídem k miestnosti, ktorá slúži na dohováranie. Prilepený na dverách som načúval. To čo som počul mi privodilo infarkt. 

Ďaľšia...časť❤❤❤