Spojila nás nenávisť

Čas na trest...?

Haru

Neušiel som častým prejavom vzrušenia, keď sa mi na nohách Ren mrvil. Hladil som ho a on spokojne priadol. Cesta trvala úmorne dlho. Ešte k tomu ho naštval ten idiot, ktorý si dovolil Rena uraziť. Myslel si, že vybuchne a prizabije ho, ale mal tu rodinu a nechcel vystrašiť jeho dcérku, ktorá bola na Rena milá a jeho manželka, ktorá mala Rena za chlapca a človeka nie za zviera. Ren spal. Zlaté. Konečne sa mala naša cesta končiť.

,,Ren? Vstávaj, zlato. Už sme na mieste." trochu som ho pomrvil. Konečne sa začal prebúdzať.

,,Už?"

,,Áno. Poď." popostrčil som ho zo seba. Podal som mu veci a šli sme čakať ku dverám. Ren bol ešte ospalý, takže ho to hádzalo do každej strany. Vypadalo to celkom komicky. Musel som ho pridržať. ,,Budeme vystupovať. Skús po ceste nezaspať." jemne som ho pobozkal na čelo.

,,Dobre." zívol a oprel sa o mňa. Vlak konečne zastavil a my sme vyšli. Namierili sme si to do centra, ktoré od vlakovej stanice nebolo ďaleko. Čakalo tam auto, ktoré poslal otec, aby nás odviezlo. Malo to byť ospravedlnenie za to čo povedal. Nastúpili sme a zaviezol nás k nášmu domu. Ren sa prebral a zapozeral sa na celkom veľký dom. ,,Tu budeme bývať?"

,,Áno. Je niečo zle?"

,,Nie...je to...obrovské."

,,Tiež musím povedať, že je to väčší dom, ale je útulný, uvidíš." vošli sme dovnútra. Šli sme okamžite do našej izby, aby sme odložili veci. Dali sme si ich do skrine.

,,Si hladný?"

,,Trochu." okamžite som šiel nájsť kuchyňu. Potraviny tam boli. Nechal som ich tam nakúpiť domácou predtým než prišli. V kúpeľni boli čisté uteráky a hygienické veci. Tento dom som vybral, pretože je celkom ďaleko od ľudí a mestského života. Taktiež sa k tomuto domu nepriblíži živá duša, pretože sa hovorí, že je strašidelný. To Renovi nebudem hovoriť. Vystrašil by som ho a to nechcem. Nachystal som niečo na večeru. Cesta trvala dlho. Šiel som za ním do izby, ale keď som otvoril dvere naskytol sa mi pohľad na polonahého Rena, ktorý sa prezliekal. Odkašľal som si, čo upútalo jeho pozornosť. ,,Večera je na stole, keď budeš hotoví prídi dole." povedal a pre seba sa usmial. Počkal som ho v kuchyni a skúmal dnešné noviny. Vo vlaku som to nestihol.

,,Som hotový." počul som jeho krásny hlások a pozrel sa na to prekrásne stvorenie. Chvíľu som sa naňho len nemo díval.

,,Nie je to..moja košeľa?" udivene som sa díval na jeho telo zakryté tenkou, celkom priesvitnou láskou mojej košele.

,,Je. Nesmel som?"

,,Nie. Som len prekvapený." popravde som odpovedal. S úsmevom si sadol a začal do seba hádzať večeru. Musel byť poriadne hladný. Nikto zazvonil, čo bolo divné. Ren sa vystrašene pozrel na dvere a potom na mňa. Postavil som sa. ,,Ostaň tu." povedal som mu, na čo len prikývol. Pomaly som prešiel ku dverám.

,,Dobrý deň. Pomôžem vám?"

,,Dobrý deň. Som vaša suseda. Síce bývame ďaleko od seba, ale počula som, že sa sem niekto sťahuje a..no prekvapilo ma to. Podľa toho, čo sa o tom dome hovorí."

,,Neverím na povery. Ďakujem za privítanie. Pozval by som vás ďalej, ale teraz sme prišli a sme unavený." nebudem jej predsa tajiť, že tu so nou prišiel ešte niekto.

,,Prišiel ste ešte s niekym? Vaša priateľka? Manželka?" znelo by to super keby sa bol Ren môj manžel, ale aj takto mi to stačí,,,,zatiaľ."

,,Nie. Priateľ." povedal som jej polopate. Udivene sa na mňa pozrela. Nie. Pozrela sa cezo mňa. Pozrel som sa za seba a tam stál Ren. Prišiel ku mne a objal ma. Potichu vrčal a mne to na tvári vykúzlilo úsmev. Žiarlivec.