Spojila nás nenávisť

Je to láska? časť 1

René

Zobudil som sa. Vedľa mňa spokojne ležal Haru. Pohladil som ho po tvári. Spomenul som si na včera a začervenal som sa. Chcel som sa postaviť, ale zabránila mi v tom bolesť môjho zadku. Skončil som na zemi.

,,René?" z postele na mňa pozeral Haru a....smial sa. Zamračil som sa. ,,Chceš pomôcť?"

,,Nie." odsekol som a snažil som sa vstať. Prečo to nejde? Zabijem ho! ,,Haru? Pomôžeš mi?"

,,Samozrejme." zobral ma ako princeznú. ,,Kam si praješ ísť?"

,,Do kuchyne. Musím spraviť raňajky." zaniesol ma do kuchyne a posadil na stoličku. Trochu to zabolelo, al dalo sa to vydržať.

,,Na čo máš chuť?" spýtal sa Haru.

,,Spravím raňajky. Nemusíš..."

,,Ja chcem. Tak? Na čo máš chuť?"

,,Jogurt?"

,,Aký?"

,,Ovocný." podal mi ovocný jogurt. Aj on si zobral jogurt. ,,Ako si sa vyspal?"

,,Lepšie ako kedykoľvek predtým. Ty?"

,,Dobre. Len ma bolí zadok." uchechtol sa. ,,To nie je vtipné."

,,Prepáč." chcel ešte niečo povedať, ale niekto zazvonil. ,,Idem otvoriť." počul som ranu a pád. Okamžite som bežal ku dverám aj cez bolesť. Naskytol sa mi pohľad na ležiaceho Harua a vo dverách stál...Rin? Čo ten tu?

,,Čo chceš?"

,,Prišiel som si po teba!" šiel ku mne. Než niečo stačil spraviť Haru ho chytil za rameno a ubalil mi jednu.

,,Nedotýkaj sa ho!" postavil sa medzi mňa a Rina. ,,Čo od neho chceš!" len sa usmial.

,,Už si s ním spal? Je fajný, však? Aké to je pretiahnúť už použité zbožie?" usmial sa a mne prišlo zle. Haru sa na mňa pozrel...vystrašene. Neverí mu, že nie?!

,,Ren? Ty.."

,,Nie! Ja...on si vymýšľa. Veríš mu?" pozrel som sa do jeho očí. ,,Ty mu veríš. Nespal som s ním. Ver mi. Prosím."

,,Ja ti verím." neznelo to moc presvedčivo. Haru ma objal. ,,Samozrejme, že ti verím."

,,Ja som tu stále."

,,Neviem čo od neho chceš, ale neobjavuj sa tu znova. René je teraz môj. Skrivíš mu len vlások na hlave a o tú svoju prídeš. Rozumieme si?"

,,Neskončili sme." odišiel. Objímal som sa s Haruom asi pól hodinu.

,,Myslíš že príde?"

,,Neviem,ale ochránim ťa."

,,Veríš mi? Nevyspal som sa s ním. Ver mi." plakal som.

,,Neplač. Verím ti. Verím." dal mi pusu. Potom ma pobozkal. Pýtal si vstup do mojich úst a ja som mu vyhovel. Počuli sme kroky na schodoch.

,,Kto to bol?"

,,Nikto. Už nepríde." odvetil Haru a šli sme do kuchyne dojesť raňajky. Na bolesť som už nemyslel.

,,No. Kam to chcete ísť?" pozrel som sa na Harua. Usmial sa na mňa.

,,Len neďaleko. Asi 4 mestá ďalej." to nie je ďaleko. Som rád, že súhlasil.