Spojila nás nenávisť

Znova spolu...

Haru

Zobudil som sa kvôli zime. Otvoril som oči a moja perina bola na zemi. Už keď som hore....pôjdem si zabehať. Vybehol som na ulicu a zastavil som. Zima!! Vrátil som sa do domu a šiel sa obliecť. Bol som skoro hotoví a niekto zaklopal na dvere.

,,Áno? Vy ste?" dúfam, že to nebude ako predtým a nebude ma chcieť pretiahnuť.

,,Volám sa Rin. Poznám Reného."

,,Koho?"

,,Vlastne...vy máte tú amnéziu. Myslím toho chlapca ktorý bol pri vás v nemocnici." takže sa volá René? Pekné meno.

,,Čo potrebujete?"

,,Dajte od neho ruky preč. Vy si ho nepamätáte a on o vám nechce robiť problém. Nekontaktujte ho a budete mať život ako jahodu."???,,Ďakujem za pochopenie. Dovidenia." ???. Čo? To? Bolo?!Odišiel. Zvrel som dvere a ešte minútu som sa na ne díval. Ren?Podľa všetkého som ťa zachránil. Mal som na to nejaký dôvod,takže o tebe zistím čo najviac. Oblečený som si šiel zabehať do najbližšieho parku, ktorý som videl keď som sa vracal domov. Behal som asi hodinku a sadol som si na lavičku. Nevnímal som nič okolo seba. Započul som nejaké hlasy z vedľajšej lavičky. Otočil som sa tým smerom a videl toho chlapca. Reného. Chvíľu som počúval, ale skoro ničomu som nerozumel. Potom na seba začali vrčať. Nemal by som sa starať do cudzích vecí, ale...

,,Dobrý deň." pozdravil som sa. ,,Jee..ahoj René. Nečakal som ťa tu. Nepôjdeš na čaj? Je chladno. Toto je tvoj kamarát? Nevadí ak si ho požičiam? Nie? To je super." za toto chcem oskara. Vytiahol som ho za ruku a ťahal ho preč. ,,Si v poriadku?" zastavil som sa pri konci parku.

,,Ja..." vytrhol sa mi. ,,Ako viete moje meno? Nehovor, že si spomínaš."

,,Nespomínal, ale jeden docela nepríjemný chlap prišiel, aby som sa od teba držal ďalej. Trepal niečo o jahodách. Moc som ho nevnímal." usmial som sa. ,,Ideme na ten čaj? Musí ti byť zima." prikývol a šli sme do jedného podniku, ktorý som videl po ceste. Mal by som si to tu zmapovať. ,,Čo si dáš?"

,,To je jedno. Prečo ste ma hľadali?" všimol som si, že má na hlave stále kapucňu. Aj v nemocnici ju mal.

,,Prečo máš stále kapucňu?"

,,To je jedno. Niečo som sa pýtal."

,,Neviem. Určite sme sa predtým poznali a niekto mi hovoril, že som ťa zachránil. Je to pravda?"

,,Je. Potom si bol zranený a nepamätáš si ma."

,,Môžeme začať znova? Som nejaký Haru Shimizuki. Ty si?"

,,Som Ren."

,,Máš aj priezvisko?" prikývol. ,,Aké?"

,,Shimizuki."zakuckal som sa.

,,Sme rodina? Si môj brat?"

,,Nie. Keď si ma našiel...nemal som meno. Ty si my dal meno Ren a svoje priezvisko." čože? Našiel?

,,Našiel? Bol si na....ulici?" prikývol.

,,V podstate si ma uniesol."

,,Bránil si sa?"

,,Nie."

,,Tak potom to nebol únos." zasmial som sa. ,,Doviedol som ťa ku mne?"

,,Áno. Šli sme do mesta kúpiť mi nejaké oblečenie a postrelili ťa."

,,Postrelili? Mne povedali, že ma bodli."

,,Nie. Postrelili ťa v uličke, keď si ma bol hľadať." začali mu potvári tiecť slzy. ,,Je to moja chyba. Nemal som utekať. Vystrašila ma jedna stará rašpľa a neušiel som ďaleko len za roh a ty si šiel.....výstrel a bol si na zemi....sanitka....musel som ti zohnať obličku.." plakal. Skoro mu nebolo rozumieť. ,,Jeden pán povedal, že ti ju dá, keď preňho budem pracovať. Po operácií si si nič nepamätal."

,,Neplač." podal som mu vreckovku. ,,Nebola to tvoja vina. Nemusíš už pre nich pracovať. Pôjdeš ku mne a ja sa o teba postarám. Dobre?"začal šialene kývať hlavou pre nesúhlas.

,,Ublížia ti. Sú nebezpečný."

,,Odsťahujeme sa."

,,Nájdu nás všade."

,,Nechceš ísť so mnou, lebo si ťa nepamätám?" povedal som a sklonil hlavu. Chcem si spomenúť. Neviem ako.

,,Nie. Nechcem aby sa ti znova niečo stalo kvôli mne."

,,Nebolo to kvôli tebe. Nemusíš si to dávať za vinu. Prosím. Ak pôjdeš so mnou...možno si spomeniem rýchlejšie." díval som sa naňho a čakal. ,,Neublížia nám. Uvidíš. Môj otec pracuje pre národnú bezpečnosť. Nič nám nebude hroziť. Tak prosím." dal si dole kapucňu. ,,Kawai."

,,Čože? Kámo choď k očnému. Som príšera."

,,Si roztomilí."

,,Nezmenil si sa. Toto si mi povedal aj pri našom prvom stretnutí."

,,Naozaj? Tak to niečo znamená."

,,Príšera!!!!" zakričala nejaká paní. Všetky oči boli na nás. Očkom som zavadil o Reného a ten sa klepal.

,,Paní. Tak sa do toho zrkadla nedívajte. Rušíte tým ostatných!!"zakričal som na ňu a niektorý sa z chuti zasmiali Prišla k nám.

,,Čo si to dovoľujete?!" postavil som sa.

,,Čo si to VY dovoľujete k mojej spoločnosti?" ukázal som na Reného. ,,Pozrite sa lepšie. Vyzerá ako príšera?" pozrela sa na Reného a viac roztomile sa tváriť nemohol. ,,Ľudia ako vy by sa mali hanbiť. Odsudzovať iných len preto, že sú iný." ako by som mal odpor od ľudí. ,,Radšej by som bol v spoločnosti takej roztomilej veci ako je tu môj spoločník, než v spoločnosti niekoho, komu by som zotrel 99% krásy vlhčeným obrúskom."odfrkla si a odišla. ,,Si v poriadku? Vidíš? Ochránim ťa."zasmial som sa. Konečne nám doniesli objednávku.

,,Prepáčte mi za problémy."

,,To nič. Nemôžete za to." odišiel. ,,Tvoja odpoveď?"

,,Ak ti bude hroziť čo i len mikroskopické nebezpečenstvo odchádzam."

,,Aj keď to nebude kvôli tebe?"

,,Aj tak."

,,Hmm. Na tom sa dá stavať." aj tak ho nikdy nikam nepustím. Kľudne ho aj priviažem do pivnice. Dopili sme svoj čaj a šli sme ku mne. Hneď ako sme vošli do domu som vzal mobil a zavolal otcovi. Dohodli sme sa, že nám nechá hneď priviesť auto, ktoré nás odvezie k nemu a odtiaľ pôjdeme preč. Ďaleko. Zbalil som si potrebné veci.

,,Ale ja nič nemám."

,,To nevadí. Kúpime niečo na mieste. Dobre?" prikývol. ,,Poď sem."prišiel ku mne. Objal som ho. ,,Krásne hreješ." hladkal som ho medzi uškami a on priadol. Zasmial som sa. Kto by chcel ublížiť, tak krásnemu stvoreniu ako je Ren?

,,Príjemné." takto sme sa držali pokiaľ neprišlo auto. Nastúpili sme a on nás odviezol k veľkému domu. Je to celkom ďaleko. Vystúpili sme a ja som Rena držal pri sebe. Otec mi povedal, že sme nemali moc dobrý vzťah, ale dokážem to prekuknúť. Aj tak si to nepamätám.

Kde bolo, tam bolo. V jednej malej dedinke žilo jedno dievčatko, ktoré sa dokopalo k tomu aby dala ďaľšiu časť...
1043 slov...❤❤