Medzi Svetmi

14

O desať minút už stáli za rohom chodby, kde mal riaditeľ kanceláriu. Jeho sekretárka nahnevane vyštartovala z dverí, klopkala lodičkami a robila malé krôčiky, pretože úzka sukňa ju spomaľovala.

Rick sa uškŕňal. Pred piatimi minútami jej odpojili internet a plastiková blondínka dostávala absťák, keď nemohla surfovať po sociálnych sieťach. Kým svojím krokom dôjde po niekoho, kto jej povie, že stačí kliknúť na pripojiť, Eleri s Rickom by mali stihnúť dostať, čo chcú.

Vkĺzli do kancelárie a zavreli za sebou dvere. Správali sa ako profesionáli. Eleri, keďže sa tu nevyznala, prilepila ucho na dvere a počúvala. Derick si sadol za počítač a začal hľadať, zatiaľ čo jeho spolupáchateľka hľadala možnú únikovú cestu, alebo bezpečný úkryt.

Rick prezeral súbor za súborom. Každú minútu kontrolujúc čas. „Zapni mi tlačiareň," šepol Eleri. Tá prebehla miestnosť, nastavila multifunkčné zariadenie a hneď sa vrátila k dverám. Mašina zahučala, vypľula vytlačené texty a vypla sa.

Derick vzal papiere, prehol ich a vkladal si ich do bundy, keď sa Eleri odlepila od dverí. „Ťažké mužské kroky, dvadsať sekúnd," oznámila mu vystrašene.

„Otec!" Rick ju zdrapol za lakeť a rozhliadol sa. Na nič nečakal, strčil ju do poloprázdneho šatníka v rohu miestnosti, potom ju nasledoval. O pár sekúnd naozaj vošiel riaditeľ. Pátral v policiach s knihami a čosi si mrmlal popod nos.

Eleri sa zachmúrene pritlačila o drevený bok nábytku, aby bol medzi ňou a Rickom čo najväčší prázdny priestor. Neodvážila sa šepnúť mu nič, len dúfala, že riaditeľ odíde. Po troch minútach sa tak naozaj stalo, ibaže si podal kľučku s mladou sekretárkou.

„Pán riaditeľ," pozdravila ho koketne. „Potrebujete niečo?"

„Ďakujem, len som si vzal knihu."

Eleri zaúpela a Rick zalapal po dychu. Peroxidová fiflena si sadla za počítač, pripojila sa na internet a netvárila sa, že by mala v pláne ďalší odchod. Sú uväznení!

Fran sedela v opustenej triede aj s niekoľkými slovníkmi. Vždy si zapísala pár slov, potom ich škrtla, hľadala synonymá a spájala ich do nezmyselných viet. Občas si zanadávala.

„Nie všetky odpovede sú na správnych miestach," zaznel spoza nej hlboký hlas.

Mykla sebou, otočila sa a pohľadom spražila Oliviera, ktorý sa opieral o zárubňu a tváril sa, akoby pojedol všetku múdrosť sveta. „Dáš mi niekedy pokoj?" prskla naňho.

Odlepil sa od dverí. „Asi nie, prepáč. Tak čo to robíš?" Pritiahol si stoličku k zapratanej lavici. „Latinčina?"

„Áno, latinčina. Náhodou nevieš po latinsky?"

Neodpovedal. „Prečo skúmaš mŕtvy jazyk?"

„To by si nepochopil," odbila ho. „Nemáš mať hodinu?"

„Teraz nie. A ty?"

Mykla plecami. „Dejepis ma neláka a ak napíšem dobre testy, nikomu nechýbam."

Zamračene hľadel na haldu slovníkov, potom aj na samotnú Fran. Pohľad mu opätovala. „Slovníky ti, obávam sa, nepomôžu."

Naklonila sa bližšie k nemu. „Nepomôžu v čom?"

Zovrel pery.

„Vieš, Oliviero, ak je to tvoje pravé meno, nerozumiem, prečo za mnou sliediš. Prečo mi jednoducho nepovieš čo chceš a ušetríš ma tak svojej prítomnosti?"