Medzi Svetmi

32

Ráno sa Eleri nadopovala kávou. Bála sa zaspať a neustále sa bránila spomienkam. Nevedela, čo sa nemožnú zmluvu to s Univerzom mala, ale najradšej by svoje duchovné ja vyfackala. Nechce skončiť ako schizofrenička. Môže predsa trpieť toľkými krajšími duševnými poruchami...

Aby sa vyhla Owenovi a mame, na ktorých problémy nemala síl, vybrala sa včasne do školy. Prekvapilo ju, že Fran už má svoje veci pripravené na lavici, no po nej ani vidu, ani slychu. Mykla plecami a automaticky jej napísala domácu úlohu. Aspoň na chvíľu z hlavy vytlačila neznesiteľné spomienky.

Fran ako každé ráno navštívila Oliviera. Už ju čakal v kabinete s úsmevom na tvári.

„Dobré ránko," privítal ju.

„To určite je," súhlasila a posadila sa na stôl oproti nemu. „Ako sa darí astrálu? El nie je v poslednom čase veľmi zhovorčivá."

Mykol plecami. „Démoni postupujú. Blíži sa ťažký boj."

Zaskučala. „Prečo sa nemôžem pridať? No tak, si Smrtka, musíš vedieť, ako mi pomôcť!"

Zasmial sa a zovrel jej dlaň vo svojej. „Frannie, nie som taká mocná bytosť, za akú ma považuješ. A navyše mám privilégiá za vírom, nie tu."

Zovrelo jej hrdlo. Za vírom. On sem nepatrí. Odíde? Sklopila pohľad.

Oliviero pocítil jednu z tých bolestivých emócií, ktoré nenávidel a predsa po nich túžil. Odhrnul jej vlasy z tváre. „Aj vás, ľudí, pomyslenie na odchod tak veľmi bolí?" opýtal sa zvedavo. Všetka logika, ktorú doteraz používal, sa rúcala ako domček z karát.

Smutne sa usmiala. „Odídeš, však? Nikdy si ma nemal stretnúť." Pravda ju bolela, ale sebaklam by bol horší.

Zovrel pery. Stiahol si ju na kolená, aby sa uistil, že je stále tu a nezmizla ako duch. To sa za vírom stáva bežne. Francesca sa k nemu lenivo pritúlila. „Keď sa vír zastavil, vybrali ma, aby som prekročil hranicu svetov a prišiel sem," prezradil konečne dôvod svojej prítomnosti. „Viem otvoriť vír, aby stiahol nejakú bytosť, ale neudržím ho dlho. Pravidlá boli, aby som nezasahoval."

„Prečo? Je aj v tvojom záujme, aby sa vír otvoril. Kvôli rovnováhe."

Pobozkal ju. Páni, tie emócie by jedného zabili! Ironické od Smrtky. „Nie som človek a toto je svet ľudí. Vy máte bojovať. Pravdou je, že ty... teba som mal povolať ako poslednú možnosť. Keby lovci zlyhali."

Vyvalila naňho oči. „Ako to myslíš?"

Pochopil, že toto jej hovoriť nemal. „Toto nie je tvoj boj, ale nemôžeme dopustiť, aby ho lovci prehrali."

Bolestivo ho udrela do hrude. „Takže si ešte vyberáš? Nie je jedno, kto Damiana porazí? Hlavné je zvrátiť vzniknutú situáciu!" rozčuľovala sa.

Oliviero nevedel, ako jej všetko rozumne vysvetliť. „Nie. Frannie, nepochopíš to, ale každý sa narodí pre určitý dôvod. Tvojím cieľom nie je zohrať hlavnú rolu v tomto boji. Taká bola dohoda."

„Aká dohoda, krucinál? Čo sa mi snažíš nahovoriť? Že som druhotriedny tovar?"

Zamrkal nad jej domýšľavosťou. „Si jedinečná duša, tak ako všetci, Frannie. Nikdy o sebe nehovor ako o podradnej bytosti. Každý má inú úlohu. Aj tá tvoja je dôležitá. Ibaže možností je veľa. Sám neviem, ako sa tento boj vyvinie."

Trucovito sa odtiahla. „Chcem pravdu, Oliviero, a to celú! Hneď."

„Nemôžem. Naozaj."

Jej pohľad ho zabíjal. Opäť ironické od Smrtky. Vzdychol. „Dobre, niečo ti poviem. Ale nie všetko."