Medzi Svetmi

47

Eleri pomaly otvorila zlepené oči. Všetko ju bolelo. Vedľa nej pípali akési prístroje. Nevládala však otočiť hlavu.

„Už sa zobudila," šepol ktosi.

Hneď ju obkľúčili postavy. Zažmurkala na ne.

Mama. V župane a s červenými očami.

Owen. Bledý a nevyspatý.

Abdul. Strnulý.

Fran. Smutná.

Derick... On vyzeral, akoby svojou radosťou chcel rozsvietiť Eiffelovku.

„Moja maličká!" Mama sa k nej sklonila a jemne ju objala. Plakala. „Dieťatko moje. Už ťa nikdy nikam nepustím! Nikdy."

„Mami," podarilo sa jej zachrčať.

„Áno, ja. Som pri tebe."

Owen ju vzal za ruku a stisol ju. „Ako sa cítiš?"

Odkašľala si. Nedokázala povedať viac ako jedno slovo. „Slabá."

Tá odpoveď mu zrejme stačila. Usmial sa na ňu. „Budeš v poriadku. Máš síce mnoho zranení, ale tie sa vyliečia. Teraz oddychuj."

„Eleri!" Ruby vyskočila na posteľ a keďže ju nemohla objať, len veselo poskakovala. „Už mi to nikdy neurob! Vieš, aký som mala strach?"

Hopkajúci králik jej hneď vyčaril na perách úsmev. Mama ju jemne hladila po čele. Abdul to gesto sledoval s trpkým pohľadom. Neodvážil sa Grace odstrčiť, aby sa zvítal s dcérou. Len sa na ňu slabo usmial. „Vitaj späť," povedal milo.

Kývla hlavou, čo ju hneď zabolelo. Uprela pohľad do stropu. „Rick," zašepkala túžobne.

„Tu som, El." Posadil sa k jej nohám. „Stále som tu."

Z kútika oka sa jej vygúľala slza šťastia. „Ďakujem." Viac povedať nedokázala, ale on pochopil celý román, ktorý tým slovom myslela. Upokojujúco ju pohladil po bruchu pod bielou prikrývkou.

„Vedel som, že to dokážeš."

To je zaujímavé, lebo ona sama to nevedela. Len vzdychla a šťastne sa usmiala. Konečne je po všetkom.

Trvalo týždeň, kým sa dokázala postaviť. Zatiaľ čo Rick mal len pár štichov na hrudi a ruke a Fran sotva pár modrín a odrenín, ona mala vážne poranené stehno, prasknuté rebrá a natrhnuté svaly. Owen jej naordinoval prísny odpočinok a mala zákaz opustiť telo.

Lovci ju jeden po druhom prichádzali navštíviť a blahoželali jej k úspechu. Vďaka tomu, že sa zbavili všetkých šéfov, povstali aj ostatní lovci a ešte v tú noc porazili démonov. Spojenci sa pomaly vracali domov. Sľúbili si však, že zostanú v kontakte pre prípad núdze.

Fran ju odvtedy navštíviť neprišla. Nechodila ani do školy. Bola na dne. Snažila sa žiť svoj deň bez Oliviera, ale nedalo sa to. Často plakala a vytrácala sa z nej radosť.

Aj Derick bol pripútaný o posteľ. Prvé dni len stonal bolesťou a Owen mu zakázal čokoľvek robiť. Povolenú mal len toaletu a sprchu.

Abdul zmizol. Ruby jej povedala, že aj s bratom sa pokúša nejako usporiadať astrál, aby v ňom bol zase poriadok. Humanoidi sa zmenili na hrdinov a bolo jasné, že sa stanú novou vládnucou silou astrálneho sveta.

Lovci, ktorí všetko zmeškali, sa museli všetkému prispôsobiť. A hlavne začal poriadny výcvik, aby sa viac nestalo, že tí slabší nevstanú z tiel, keď je to potrebné.

Eleri sa pomaly spamätávala z ťažkého boja a jeho následkov. Pre ranu na stehne bude niekoľko mesiacov krívať a niektoré jazvy jej už nezmiznú. Bola to však malá daň za ťažké víťazstvo.

Osem dní po prebratí z kómy konečne prešla z izby do kuchyne, aby si urobila horúcu čokoládu. Grace vyrovnane sedela za stolom. Návrat dcéry jej vrátil život do tváre a žiarila ako slniečko. Dieťatku sa, našťastie, nič nestalo. „Rada ťa vidím na nohách," povedala dcére.

Eleri ironicky pozrela na obviazanú a spevnenú nohu. „No, ako sa to vezme." Dokrivkala k stolu, aby sa posadila. „Aspoň ten monokel zmizol."

Jej mama sa zasmiala. „Zo všetkého najviac ťa trápil monokel?"

Mykla plecami. „Vieš, ako mi kazil tvár? To by som nezakryla žiadnym mejkapom."

Zasmiala sa. „Dievča každou bunkou."

Uškrnula sa. „Ozvala sa tá, ktorá sa bála zostarnúť."

Grace očervenela. „Nemôžem za to. Je to Abdulova vina. Ale keď sa zamyslím, asi by som mu mala poďakovať."

Mávla rukou. „Radšej nie. Má toho veľa čo naprávať." Odpila si z čokolády. Sladká tekutina jej zlepšila náladu. „Ako je na tom malé?"

„Zatiaľ je všetko v poriadku." Pohladila si bruško. „Len som stále hladná."

„Hm, takže bude po Owenovi."

„Eleri!" pokarhala ju mama veselo.

„No čo? Ten chlap by zjedol aj chladničku, keby potom nemusel kupovať novú," bránila sa.

Grace sa len veselo usmievala. „Choď si ľahnúť, El. O týždeň ťa možno pustím do školy."

Presne o tri dni konečne pri dverách zazvonila návšteva. Otvorila Grace a keď uvidela hosťa, len ho ticho nasmerovala do Elerinej izby.

Rick za sebou nehlučne zavrel dvere a našiel ju so sluchátkami v ušiach, ako sa snaží dobehnúť zmeškané učivo. Keď ho uvidela, radosťou vyskočila hodila sa mu okolo krku. „Konečne."

Zaboril nos do jej vlasov. Na toto čakal celé tie dni. Objal jej doráňané telo. Chvíľu tam len tak stáli, nič nehovorili. Potom sa odtiahla a pozrela mu do tváre.

„Čo tvoje zranenia?" obávala sa.

„Momentálne ma vôbec nezaujímajú." Pobozkal ju. Šťastne sa usmiala a zastonala. „Prežili sme, El. Je po všetkom." Spojil im čelá.

Privrela oči. Znelo to nádherne. „Prežili. Obaja," dodala podstatný fakt.

Pohladil ju po vlasoch. Priam počul, že pradie ako mačiatko. „A tým naše poslanie skončilo. Naše životy sú už len naše."

Spokojne im preplietla  prsty a úsmev jej neschádzal z tváre. „Hm... Áno, to sú. Tak čo keby sme si ich poriadne užili?" Zazubila sa.

„Užili? Veľká, zlá lovkyňa si chce užívať život?" podpichol ju.

„A čo veľký, zlý lovec?" vrátila mu to. Nadvihla sa na špičky, aby boli na rovnakej úrovni, no aj tak ju prevyšoval. „Dokáže prehodnotiť svoje priority?"

Nadvihol ju a oprel o stenu, keď tak veľmi chcela byť rovnako vysoká. „Som si istý, že ty ho k tomu prinútiš, miláčik." Pobozkal ju a hravo jej zahryzol do pery. „Alebo sa mýlim?"

„To si píš, Rick." Prstom mu prešla po jazve okolo oka. „Buď si istý, že so mnou nuda nebude!"