Medzi Svetmi

29

Bola v stane. Bielom stane. Na sebe mala zvláštny, nadčasový odev z drsnej tkaniny stiahnutý v páse. Obuv tvorili jednoduché sandále. Po boku jej visel krátky meč. Na pleciach sa jej vlnili čierne vlasy.

Vyšla zo stanu. Svietilo ostré slnko, ale jej to nevadilo. V diaľke videla nádherný palác. Bola v starovekom Grécku? Alebo je to už ríša Alexandra Veľkého? Nevedela.

„Nech ma bohovia prekľajú, ak si ho zabil, Damianos," zamrmlala jej inkarnácia neznámym jazykom. Zázračne mu rozumela. Zakryla si hlavu kusom bielej látky. Peši kráčala v ústrety palácu. Bola staršia. Mohla mať asi dvadsať rokov. Pokožku jej opálilo slnko.

Keď prišla k palácu, bravúrne sa prebila cez stráže až k akejsi sieni. Ovládala oheň. Asi prirodzený talent. V sieni veľkej ako hokejové ihrisko s masívnymi stĺpmi bola len jedna osoba, čakala na ňu. Damianos. Stál pri stene ako kráľ sveta, ovešaný zlatom. Aj steny okolo neho sa blyšťali zlatom.

„Už som si myslel, že neprídeš," zaškeril sa na ňu. „Mala si príjemnú cestu?"

„Viem, čo si urobil. Nedovolím, aby si vyhral," vyhrážala sa mu. Tasila meč.

„Och, moja drahá," vysmial ju. „Naozaj si myslíš, že ma porazíš? Ty?" Premeral si jej drobnú formu.

Zovrela pery. „Aj keby som sa mala vrátiť znova a znova, porazím ťa, Damianos, na to pamätaj!"

Muž luskol prstami. Do siene vošli stráže a pred sebou vliekli väzňa v okovách. Srdce sa jej bolestivo rozbúchalo. Eleri spútaného muža nepoznala, ale žena áno. Trápila sa preňho. Uprel na ňu zmučené zelené oči. Vyzeral veľmi krehko a útlo. Museli ho trápiť hladom.

„Ešte stále si myslíš, že si taká mocná?" Damianos vzal dýku a priložil mu ju ku krku. Stiahlo jej hrdlo. Nie, nesmie ho zabiť!

„Pusti ho! Hraj aspoň raz fér, zbabelec!"

Pritlačil dýku. „Hm... nie. Vzdaj sa. Nič iné ti nezostáva."

V panike si s mužom vymenila pohľad. Nemohla mať oboje. Jeho aj víťazstvo. Nadvihla meč. Damianos sa rozrehotal. „Ach, dievča. Prečo máš pocit, že by som s tebou bojoval?" vysmial ju.

„Pretože nemáš na výber!" rozbehla sa proti nemu. Svojou silou ju odhodil cez celú veľkú miestnosť. Prišla o dych. Muž v putách sa k nej chcel dostať, ale nepustili ho.

„Nechaj ju!" kričal zúfalo.

„Obávam sa, že nemôžem. Viete toho priveľa." Damianos natiahol ruky a dvere sa pozatvárali. Miestnosť potemnela, osvetľovali ju len fakle. Nemali kam ujsť. Ani pomoc nepríde.

„Ty to naozaj urobíš!" zvolala neveriacky, keď sa pozbierala. „Si blázon!" Klebety sú teda pravdivé!

„Možno. Ale tento blázon raz ovládne celý svet. A nie len jeden." Opäť natiahol ruky. Kým ju stráže držali v šachu, sluhovia priniesli sarkofág a začali Damiana polievať olejmi a obväzovať kusmi látky. Zaživa sa nechal zabalzamovať!

„Nerobte to! Zničí nás! Nás všetkých!" prosil ich spútaný muž. Od slabosti len ležal na zemi. Žena k nemu pribehla. Bezmocne sa prizerala pochovávaniu zaživa. Vedela presne, čo Damianos urobí. Neumrie. Jeho telo zostane nepoškodené a spomalí všetky funkcie. Duchom odíde, ale nikdy neumrie. Bude silnieť.

„Prosím, nerob to!" Elerina bývalá inkarnácia videla ten záblesk šialenstva v jeho očiach. Tento muž prišiel o všetko svedomie. Zdravý rozum. Cit.