Medzi Svetmi

31

Domov sa vrátila skoro a očakávala, že byt bude prázdny. Namiesto toho v ňom našla mamu, schúlenú na gauči, ako pateticky hľadí do kozmetického zrkadielka. Na tvári mala čierne pramienky, ako jej slzy stekali po lícach a zotreli čiernu maskaru.

„Mami, si v pohode?" zhodila veci na chodbe a bežala k nej. „Prečo si plakala?"

Grace s láskou pozrela na takmer dospelú dcéru a do očí sa jej tisli ďalšie slzy. Posadila sa. „El, pripadám ti stará?" opýtala sa úplne nezmyselnú otázku.

Eleri sa ocitla na tenkom ľade. Čo jej má povedať? „Hm... nuž..."

„Chcem pravdu, Eleri," mama jej stisla dlaň. „Vyzerám podľa teba na svoj vek?"

„Nie, nevyzeráš," odpovedala úprimne. „Niektorí moji spolužiaci si myslia, že si moja staršia sestra, nie mama. Ale ty to predsa vieš."

Grace sa rozplakala ešte viac.

„Ale mami," Eleri ju objala. „Čo ťa trápi?"

„To je... zložité." Smrkla a odtiahla sa. Pokrčenou vreckovkou si utrela oči. „Budeš ma považovať za blázna."

Ja, ktorá v noci behám po svete a chrlím oheň? „Nebudem. Sme predsa rodina. Tak hovor." Pritisla sa k nej a po celý čas ju objímala.

Grace si ukryla tvár do dlaní. „Eleri... veríš v..." nadýchla sa, „veríš v nesmrteľnosť?"

Elerine oči takmer vyleteli z jamiek. Žeby sa jej mama opila? Necítila z nej alkohol. Alebo si niečo v nemocnici pichla? „Hm... v nesmrteľnosť? Akože... nesmrteľnosť duše?" Prosím, prosím, nech je mama šibnutá len trochu.

Samozrejme, že o nesmrteľnosti vedela svoje. Duch ovláda hmotu, tak znie pravidlo. Byť nesmrteľným je ľahké. Bunky starnú, pretože odmalička nás učia, že zostarneme a zomrieme. Ona, ako bytosť schopná ovládnuť svoju myseľ a ducha, by teoreticky bola schopná zastaviť svoje starnutie. Niekoľkokrát nad touto možnosťou uvažovala, ale ešte sa nerozhodla. Nevedela, či by to zvládla.

„Nie. V nesmrteľnosť... ako takú. Chápeš, večný život, večná mladosť," upresnila Grace.

Áno, mamička sa zbláznila. „No... prečo sa pýtaš?"

„Pretože..." Grace sa nahlas vysmrkala do vreckovky. „Mám podozrenie, že som nesmrteľná." A rozplakala sa.

Mám dnešok za trest? Eleri nevedela, ako reagovať. „Mami, teraz sa upokoj." Podala jej ďalšiu vreckovku. „Čo ťa doviedlo k tomuto záveru?" Hovorila s ňou ako s dieťaťom.

„Vieš... v čase, keď som zistila, že som tehotná..." vzlykla, „... tvoj otec..."

Eleri spozornela. O otcovi toho veľa nevedela.

„Bol tak trochu iný. Asi to ma na ňom priťahovalo. Hovoril mi zázračné veci. Vieš, pochádzal zo Saudskej Arábie. Ale bol taký múdry..."

Žiadna novinka. Ocinko je cudzinec. „Čo s tým má spoločné on?"

Grace preglgla. „To keby som vedela... Vyznával také zvláštne náboženstvo... nie, asi by som tomu nemala hovoriť náboženstvo. Proste veril vo veci, ktoré by niekomu z nás pripadali šialené."

Na mieste sa odstrelím, ak mi teraz povie, že bol lovec! „A?"

„A ja som mu verila. Verila som, že za týmto svetom je ešte niečo," priznala Grace. „Že existujú iné dimenzie. Že človek je mocný tvor. Akoby mi na chvíľu otvoril oči."