Medzi Svetmi

34

Eleri sedela spolu s Fran v Olivierovej pracovni. Smrtka jej pomáhala oddeliť od seba dve osoby, ktoré bojovali o nadvládu.

„Nádej povedala, aby som s tým nebojovala," priečila sa a nevedela pochopiť, prečo viac verí egregore, než Smrtke. No to som dopadla, uvedomila si pobavene.

„Nádej nie je tvoj spojenec," hádal sa Oliviero urazene.

„To ani ty!" štekla. Bojovať s pocitmi ju vyčerpávalo.

Fran skľúčene sedela na stole. „Musí byť iný spôsob, ako jej pomôcť."

„Okrem zabitia mi nijaký nenapadá."

„Hej, drž odo mňa tú kosu ďalej!" rypla si Eleri.

Oliviero zagúľal očami. „Je to len metafora, jasné? Žiadnu kosu nemám, ani mať nebudem."

Mávla rukou. „Stále si tá vec, ktorá berie životy."

„Neberiem, sprevádzam. Sakra, na lovkyňu máš vážne obmedzené chápanie Univerza," ponosoval sa.

„Na Smrtku máš vážne slabé schopnosti, keď ani nevieš nájsť jednu poondiatu hrobku!" vrátila mu to.

Zavrčal, ale viac sa nevyjadroval.

„Takže," začala Fran, „Eleri sa mení na schizofrenika, pretože si spomína na minulý život," zopakovala prvý fakt. „Nádej – egregora, to urobila zámerne a vieme, že nepomáha nikomu. Alebo obom stranám. A zdá sa, že niekto z jej minulého života je späť. Mám pravdu?"

Sklopila pohľad. Už zase tie výjavy. Zastonala. Oliviero ju pohladil po tvári a na chvíľu sa jej uľavilo. „Áno."

„Kto to je? Spolubojovník? Príbuzný?"

„Vlastne-"

„Ani slovo, kostra!" varovala ho Eleri. Obrátila sa na Fran. „Nazvime ho dobrým známym."

Fran pochopila. „Aha. Je to jeden z lovcov?"

„Je to tvoj brat a on si na nič nespomína."

„Rick? Zo všetkých bytostí na svete si Nádej musela vybrať najväčšieho idiota vo vesmíre?" vykríklo dievča.

Eleri mávla rukou. „Mám vážnejšie problémy, než jeho. Lovci čakajú, čo im poviem, a ja im nechcem klamať."

„Fajn, tak im povedz, že si staroveká bojovníčka, ktorá má veľmi blízko k schizofrénii, má šialenú dohodu s Univerzom a pomáha jej egregora," zhrnula situáciu Fran.

„Plus humanoidi. Stále neviem, čo s humanoidmi." Eleri si tisla koreň nosa v nádeji, že nepríjemná bolesť hlavy poľaví.

„Ach, áno, to určite pochopia. Len do toho."

„Nepomáhaš mi, Frannie. A čo máš s tým kostlivcom spoločné?" ukázala na Oliviera, ktorý len krútil hlavou.

Fran očervenela a radšej neodpovedala. „Čo urobíme s tvojou schizofréniou?" zmenila tému.

Mykla plecami. „Neviem. Hypnóza?"

„Nezaberie," schladil ju Oliviero. „Spomienky už viac nemáš v podvedomí, ale sú tvojou reálnou súčasťou."

„Vďaka. Ešte nejaké dobré správy? Dátum a hodina smrti?"

Oliviero začínal pociťovať novú emóciu, ktorú nevedel hneď pomenovať, ale mal pri nej obrovskú chuť niekoho uškrtiť. „Ja o smrti nerozhodujem, koľkokrát ti to mám zopakovať? Je na tebe, či spáchaš samovraždu, pôjdeš v osudnom aute alebo lietadle, alebo sa dožiješ stovky rokov."