The Slave of Vampires King [Z.M.]

3.Kapitola

Niekto by možno povedal, že ak sa človek zobudí s bolesťou hlavy pri čom mu oknami do izby prúdia ranné lúče slnka, že mu to zlepší náladu.

Nezmysel.

Pravým príkladom som napríklad ja. Nehorázne ma bolí hlava, krk. A najradšej by som bola, ak by niekto tie okná zastrel, aby som si mohla ešte nejakú tú dobu v kľude poležať.

No Pán Božko sa rozhodol mi prekaziť tieto plány tým najmenej príjemným spôsobom. 

Hlasom muža, ktorý mi práve túto nepríjemnú bolesť spôsobil.  A hoci to už bude nejaká tá hodina od vzniknutia zranenia na mojom krku, stále to bolí ako čert.

Krkom nemôžem ani pohnúť, a rozprávať sa radšej ani len neodvážim.

Zasyčala som od bolesti, keď som čo i len minimálne pohla krkom, čím sa mi krk, hoci bol v gáze a obväze, obtrel o vankúš, čo mi na ňom spôsobilo nie príliš príjemný tlak.

,,Ak by si neutekala, nemuselo sa to stať." ozval sa vedľa mňa ranný chraplák.

Hrôzou som vytreštila oči a vo veľkej rýchlosti, i keď mi dal o sebe vedieť ostro protestujúci krk, som sa dostala do rohu postele čo najďalej od toho diabolského stvorenia.

Pozorovala som ho, snažiac sa zaznamenať každý jeden pohyb, ktorý urobil.

Avšak on sa na mojom počínaní len bavil - pozeral sa na mňa s pobavením vpísaným v jeho očiach a abnormálne bezchybnej tvári.

Nemienila som tu zostať. Ak budem mať možnosť, tak ju využijem bez váhania. Nebudem nad tým ani len rozmýšľať. Bola by som bláznom ak áno. 

,,Ak by si ma neuniesol,  nemusela by som utekať." namietla som, so zamračeným obočím. No čo. To čo som práve povedala bola svätá pravda. Ja za to nemôžem. 

,,Nedovoľuj si, nemusí to dopadnúť dobre." varoval ma, so zatvorenými očami a rukami založenými pod hlavou. Vyzeral ako grécky boh - bezchybný, príťažlivý a ako vytesaný z kameňa. 

Zavraždila som ho pohľadom, rozhodnutá to nenechať len tak a oponovať mu. Už-už som otvárala ústa v odozve, keď v tom momente do izby vošla mne trochu známa tvár muža , ktorého som videla v jedálni. 

Zapýrila som sa od hanby. Musela som vtedy pôsobiť ako malé hysterické decko, ktoré nevie ako sa má správne chovať. 

,,Zayn, potrebujeme tvoju pomoc." povedal podľa mňa celkom naliehavým hlasom, ktorým dával najavo, že nemá veľa času nazvyš. 

Spomínaný čiernovlasý muž sa rozvaľujúci na posteli si pretrel rukou oči,  vychádzajúc z tepla, ktoré mu dávala perina, ktorá ho zakrývala. Nanešťastie bol oblečený len v spodnom prádle, čo spôsobilo moje červenajúce sa líca. 

Hlavu som odvrátila od neho, pozerajúc skrz obrovské okno, ktoré mi poskytovalo pohľad na jesennú záhradu hrajúcu nádhernými sýtymi farbami, ktoré neskutočne milujem pozorovať, najlepšie zblízka, a váľať sa v popadanom lístí, robiť v ňom hlúposti. 

To som celá ja. 

Povzdychla som si, pomýšľajúc na to, kedy opäť vyjdem von. Posmutnela som a svoj zrak som presunula na ruky v mojom lone, keďže som sa počas doby čo som dumala nad jeseňou, posadila. 

Obzrela som sa okolo seba a môj zrak som zastavila na mužovi, vďaka ktorému som tu, a ktorý sa práve obliekal. Nie, že by som ho sledovala, to skutočne nie. 

O malý moment neskôr som pohľadom zastavila na mužovi, stojacemu medzi starými, takmer gotickými dverami. 

Preskúmala som ho pohľadom. 

Je vysoký a má vyšportovanú postavu, hnedé kučeravé vlasy dlhé asi tak po plecia. Ostro rezaná sánka a pôsobivé oči, s ktorých farbou som sa stretla prvýkrát v živote. Zelená sťa listy na stromoch počas jary a pôsobivé ako ten najnádhernejší zelený smaragd. 

Všimla som si, že ma sledoval, a preto som svoj pohľad od neho odvrátila preč. 

Pretože som nechcela vidieť, to ako sa bude tváriť, ak uvidí, že sa moja tvár zmenila na tvár červenú ako paradajka. Čož je pre mňa skutočne nepríjemné. Už len z toho dôvodu, že som pred ním nechcela vyzerať hlúpo, a už vôbec som mu nechcela zvyšovať jeho už tak dosť vysoké ego.

Svoj pohľad som preto opäť obrátila na okno, za ktorým sa črtala krajina hrajúca všetkými možnými farbami jesene.

Ani som si to neuvedomovala, ale na mojej tvári sa objavil úsmev, ktorý skutočne ukazoval to,ako milujem prírodu. 

Už odmalička som zvyknutá na to, že v noci jednoducho zmiznem z domu a pomaly a nepozorovane sa dostanem do lesa, kde sa po pár minútach chôdze dostanem k nádhernému jazeru,  na ktorom sú na hladine vidieť žiariace hviezdy, a z neho tečie maličký potôčik, ktorý ak chvíľu pôjdem popri jeho brehu vytvorí vodopád, z ktorého je možno vidieť na ďalšiu plošinu a jazero, okolo ktorého sú stromy, a pár razy sa mi dokonca podarilo aj zastihnúť svorku vlkov alebo dokonca aj stádo srniek s majestátnym jeleňom a jeho samičkou, laňou, na čele.  A hoci sa to môže zdať divné, no mne príde, že vždy je to tá istá svorka vlkov alebo to isté stádo srniek.

Smutne som si povzdychla. Dúfam, že sa čo najskôr vrátim domov, aby som sa mohla opäť pozrieť na to čarovné a dychberúce miesto.

Z myšlienok ma vytrhla postava muža, ktorý sa mi postavil do môjho zorného pola.

Pozrela som sa čiernovlasému mužovi do jeho orieškových očí, so zvedavým pohľadom, cítiac,že ma teraz pozorujú dva páre očí.  Jeden pár patril mužovi predo mnou a druhý tomu mužovi za mnou s tými smaragdovými očami.

,,Áno?"

,,Musím teraz súrne odísť, kvôli jednej neodkladnej veci. Počkaj ma tu." Povedal, skláňajúc sa bližšie ku mne a prikládajúc jeho pery na moje už tak červené líce.

Prikývla som hlavou, hoci som ani trochu nesúhlasila s jeho slovami.

Odišiel odo mňa, vychádzajúc z izby a za sebou zamkol dvere.

Uchechtla som sa, krútiac s úškrnom hlavou.

Ako sa len mám z tejto izby dostať, keď zamkol dvere? Presne tak,nijako. A z okna sa mi skákať nechce.

Ahojte!

Prepáčte mi,za tak dlhú neaktivitu. No, mám proste toho veľa. 

Heh, áno doslova sme mali polročné prázdniny kvôli  korone, a ja som si nenašla čas na napísanie alebo upravenie pár častí, za čo sa Vám neskutočne ospravedlňujem 😔.

Každopádne, zvládate to?

Kam chodíte do školy? A ak chodíte na strednú, na akú? Je tu niekto z bilingválneho gymnázia ako ja? Ak áno, z ktorého ročníku? 🤔

Tá moja zvedavosť 😂

No,prajem pekný zvyšok dňa,guys 💜💜💜

S láskou    

                  Vaša

_Dark_GirL16_