The Slave of Vampires King [Z.M.]

24.Kapitola

Odula som spodnú peru a hravo ho buchla do ramena. Myslela som, že som ho buchla slabo,ale asi nie, keď sa na jeho tvári objavil bolestný výraz, čo ma dosť znepokojilo.

Ustráchane som sa naňho pozrela a skúmala, či mu nič nie je.

Na perách sa mu roztiahol úsmev a ja som sa ho so zmäteným pohľadom pýtala, prečo sa usmieva. Odpovedal mi i bez vypovedanej otázky. Otázku na ktorú odpovedal, vyčítal z mojich očí. Nechápem ako to môže vedieť. Obdivujem ho. Ja som nikdy nevedela čítať v ľuďoch.

„Tak mne hovoríš, že sa o teba nemám strachovať, keď ty sama sa o mňa strachuješ? To nie je voči mne fér." vyčítal mi.

„No tak prepáčte, že sa o vás strachujem, vaša výsosť. " zamrmlala som si popod nos,ale vedela som, že to určite počul.

„Kate... láskavo prestaň." povedal prísne. Zodvihla som hlavu a pozrela sa naňho. Pozoroval ma. Ja som sa zámerne vyhýbala jeho pohľadu.

Zavrčal a jeho palcom a ukazovákom chytil moju bradu. Tým ma donútil aby som sa naňho pozrela či chcem,a či nie.

„S čím... mám prestať?"

„S... napríklad by si ma mohla prestať volať vaša výsosť a tak isto mi prestať vykať. Irituje ma to, a navyše je to nadmieru divné." osvetlil mi situáciu.

Nechcela som s ním hovoriť o ničom. Naštvalo ma, že ja sa oňho strachovať nemôžem,ale on o mňa áno.

„Nie je fér, že ty sa o mňa strachovať môžeš a ja o teba nie. Nie je to voči mne vôbec fér,Zayn." odula som spodnú peru a zamračila sa naňho. Vyšla som z postele a vybrala sa k oknu,za ktorým bola vidieť terasa,na ktorú som mala v pláne ísť.

A preto som nad tým dlho nerozmýšľala a vykročila na terasu,z ktorej som pozorovala príjazdovú cestu. V jej strede sa nachádzala fontána,v ktorej bola priehľadná voda. Vyzeralo to nádherne.
Veď v tejto dobe je už málo čírej vody, a preto je to podľa mňa vzácne.

Na svojich bokoch som pocítila mužské ruky a za sebou teplo mužského tela. Nemusela som sa ani otáčať, pretože som stopercentne vedela, že to je tentokrát Zayn.

Hlavu som si oprela o jeho hruď a v jeho objatí som zrelaxovala a úplne sa v ňom uvoľnila.

Jemne som sa usmiala a svoj pohľad som stále upierala na príjazdovú cestu,pri ktorej bolo parkovisko,na ktorom boli už na pohľad drahé autá.

„Poďme do vnútra. Bude ti zima."  zašepkal mi do ucha,na čo mi okamžite vyskočili zimomriavky.

„Veď je jaro. Zima mi nebude určite." nesúhlasila som s ním pre tentoraz.

„Bude. Veď je len pätnásť stupňov."  snažil sa mi dohovoriť,ale ja som vedela svoje.

„Viem, že mi zima nebude,Zayn. Tak to nechaj ako to je. Zostanem tu."

Povzdychol si a jeho hlavu položil na moje plece a tisol ma k sebe ešte viac,ako pred malou chvíľou.

„Prečo musíš byť taká tvrdohlavá?"

„Prečo musíš byť tak neodbytný?" oplatila som mu to naspäť. Viem, že neznáša,ak mu niekto odpovedá na otázku otázkou. A práve preto som to urobila.

„Prestaň to robiť. Vieš veľmi dobre, že to neznášam." zašepkal mi do ucha spolu so zavrčaním, ktoré mi venoval. No nehovorila som to? Áno hovorila.

Víťazne som sa usmiala a vedela som, že to vidieť nemohol. No mohol odhadnúť moje činy, čo robím. Nepozná ma tak krátku dobu. Veď takmer pol roka nie je krátka doba,alebo je? Aspoň podľa mňa nie je.