The Slave of Vampires King [Z.M.]

•41.Kapitola•

„Zayn ja....." pozrela som sa inak lebo som sa nedokázala pozerať do jeho očí „ja som ti dôverovala a ty...." opäť som potiahla nosom„ty si moju dôveru teraz stratil." pozerala som sa na špičky mojich topánok, pretože do jeho očí som sa pozrieť nedokázala.

„Kate...." pokrútila som hlavou a otočila sa mu chrbtom.

Vykročila som smerom do našej spálne, i keď som vedela, že tam príde.

„Kate!" zakričal za mnou, avšak ja som ho ignorovala i ďalej a so sklopenou hlavou si to mierila do spálne, ktorá sa teraz stala mojím útočiskom.

Keď som otvorila dvere spálne,tak som ani chvíľu neváhala a v rýchlosti som sa hodila na posteľ,v ktorej som dala všetky pocity zo seba von.

Plakala som za to, že Zayn povedal to, že ma nezabil len kvôli dieťatku, ktoré čakám. Za to, že Zayn nepovedal, že ma miluje. A zo to, že vlastne pre neho toto všetko bola hra.

Nedokážem pochopiť, prečo to urobil.

Čo som komu urobila, že sa toto deje práve mne?

Niekto zaklopal na dvere.

Veľmi dobre som vedela, že to je Zayn,a preto som na to nereagovala. Ignorovala  som to.

„Kate, môžem vstúpiť?" ozval sa jeho hlas spoza dverí.

Bolo z neho počuť, že to, čo sa stalo nechcel. Ale aj tak tomu nezabránil. Mohol,ale nezabránil.

„Choď preč!" zakričala som. A našťastie sa mi nezlomil hlas, pretože ak by on vedel, že plačem,tak by sem určite vošiel. A práve tomu som ja chcela zabrániť.

Teraz som ho vidieť nechcela.

„Kate,nechaj si to vysvetliť." to, čo teraz povedal,myslel vážne. Avšak pre tento raz neustúpim,nechcem ho vidieť.

„Nie, nechcem to vysvetliť. Choď preč." povedala som,pchajúc hlavu do vankúšov.

Avšak aj napriek tomu, že som povedala, nech nechodí dnu,tak som i cez to započula otváranie dverí.

„Kate...." započula som nad sebou.

„Nech ma na pokoji." zamrmlala som a ani sa naňho neotočila.

„Zlatko,nech ma ti to aspoň vysvetliť." žadonil. Nechcela som sa naňho ani len otočiť,ale musela som.

„Nechcem od teba žiadne vysvetlenie. Nepotrebujem to." povedala som mu úprimne priamo do očí, čo sa mu ani trochu nepáčilo.

No zrazu som ležala na chrbte a nohy mi prisadol môj manžel. Ruky som mala taktiež v železnom zovretí jeho ruky.

Vystrašene som ho pozorovala ma moje nádychy boli razom plytké a rýchle.

Mračil sa na mňa a jeho druhú ruku natiahol smerom k mojej tvári.

Trošku som sa odtiahla, pretože som mala zlé tušenie, že ma chce udrieť. Avšak spod privretých oči som si všimla, že zostal v šoku, keď som sa jeho ruke uhla.

„Nech si to vysvetliť." zavrčal so zaťatými zubami a zvrašteným obočím.

Pokrútila som hlavou so slzami v očiach.

„Nepotrebujem vysvetlenie. Stačí to, že si sa ma nezastal. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi ma to bolelo. Viac ako keby sa do mňa zabodlo milión dýk." povedala som s vážnosťou v hlase,hoci v očiach som mala slzy.

„Katie... skutočne to nemalo byť tak,ako to vyznelo." povzdychol si,s prosbou v jeho orieškových očiach.

Pokrútila som hlavou.

„Tak prečo ti teraz neverím ani slovo?" položka som mu rečnícku otázku, avšak na konci sa mi takmer zlomil hlas.

Zavrel oči a pokrútil hlavou.

Keď ich otvoril,odrážala sa v nich číra bolesť.

Bolelo ho, že som neverila jeho slovám. Že som neverila jeho očiam, gestám. Ale hlavne to, že som neverila jemu.

„Čo mám urobiť pre to,aby si mi verila?" spýtal sa ma s malou nádejou v jeho smutnom hlase.

Pokrútila som hlavou.

„Tú si už tak ľahko nezískaš. Ale pre začiatok, bude lepšie,ak teraz odídeš a necháš ma tu teraz samú." povedala som s pohľadom, ktorý som smerovala na okno.

Počula som len hlboký povdzych a cítila to,ako ťažoba z môjho tela mizne.

Vedela som, že chcel niečo povedať,ale nakoniec sa rozhodol mlčať.

Vybral si to ľahšie riešenie, čo bolo len dobré,pre nás oboch.

Pretože určite obaja vieme, že ak by niečo povedal,tak by to ani jeden z nás nezvládol a obaja sme sa zrútili a hodili sa tomu druhému do náruče.

Počula som ho kráčať ku dverám a otváranie ťažkých dverí.

Ale ešte medzi dverami sa zastavil a jeho  smutný pohľad venoval mne.

„Kate...milujem ťa." povedal tieto jediné slová a odišiel konečne z našej spoločnej spálne.

A len tieto slová stačili,aby z mojich očí vytriskli ďalšie vodopády sĺz.

Pretože už len tie slová, ktoré Dylan povedal v jedálni boleli o to viac. Hoci vtedy, keď si to ešte len plánoval necítil ku mne tak silné pocity.

Ale myslím si, že také pocity necíti ani teraz. Ak vôbec nejaké cíti. Pretože to, čo som počula v jedálni bolo kruté a bezohľadné.

Nakoniec som sa predsa len rozhodla odísť z môjho útočiska a vybrala som sa smerom k miestnosti v ktorej sa stopercentne odreagujem.

Vošla som a na moje šťastie tam bol len Louis a Liam, ktorých pohľady sa na mňa hneď po vstupe premiestnili.

„Čo tu robíš,Katie?" spýtal sa ma Liam.

Trochu som sa pozastavila nad tou prezývkou,ale páčila sa mi,i keď to bolo akoby to povedal päťročnému dieťaťu.

„Chcem zrelaxovať. A to môžem len a len pri hudbe." mykla som plecom a venovala im malý nevinný úsmev.

„Aha,a na aký hudobný nástroj hráš?" spýtal sa ma zaujato.

„Na klavír a pred rokom som sa začala učiť aj na gitare." povedala som so sklopeným pohľadom.

„Tak to si na tom podobne ako ja a Liam." venoval mi prívetivý úsmev Louis.

Pokývala som hlavou na znak súhlasu.

„No každopádne by si nám mohla zahrať nejakú pesničku nech viem ako veľmi dobre vieš hrať." pokynul mi,tentokrát Liam, smerom ku klavíru.

Ani minútku som neváhala a sedela som na klavírnej stoličke a o pár sekúnd sa moje prsty vznášali nad klávesmi môjho obľúbeného hudobného nástroja spolu s melódiou piesne Rolling in the Deep od Adele.

Po dohrání som si vydýchla a pozrela sa smerom na mojich dvoch spoločníkov, ktorí na mňa pozerali s otvorenými ústami dokorán.

„To to bolo až také zlé?" spýtala som sa ich pochybovačne.

„Nie,nie. Práveže to bolo veľmi dobré." pokrútil hlavou Louis a Liam len prisvedčil, že má pravdu.

Vydýchla som si a venovala im priateľský úsmev.