The Slave of Vampires King [Z.M.]

•29.Kapitola•

Nemuseli sme čakať dlho, pretože ani nie minútu na to dvere otvorila mama.

Keď ma videla,jej prekvapený výraz v tvári sa nedá ani opísať.

Bola šťastná.

„Katie,si to ty?" spýtala sa ma šokovane so slzami v očiach.

Ja som na tom nebola inak.

Ale ja som narozdiel od nej nechala slzy voľne tiecť po mojich lícach.

„Áno mami,som to ja." povedala som a hodila sa jej okolo krku.

Počula som jej vzlyky a nezadržala som ich ani ja. Obidve sme len tak plakali a Zayn nás len pozoroval.

Z chodby som počula ďalšie kroky. Bol to otec, ktorý keď ma videl,najprv na mňa pozeral neveriacky,ale keď videl, že som skutočná,tak sa pridal ku nám do objatia.

Ale on neplakal. Nikdy som ho plakať nevidela. Vždy sa hral na toho silného v našej rodine. Mama bola zase vždy tá citlivejšia.

„Poďte dovnútra." povedala mama po nejakej dobe a odstúpila nabok,aby sme my mohli vojsť dovnútra.

Vošli sme do obývačky a otec nám pokynul,nech si sadneme na pohovku.

Urobili sme tak bez zbytočného naťahovania.

Na pohovku vedľa si sadli rodičia. Isabella zrejme ešte spala.

Otec objímal mamu okolo ramien a hladil ju po chrbáte,snažiac sa zastaviť jej plač.

Ja som už neplakala. Teraz už nie. Vidím, že sú v poriadku. I keď sa zrejme strachom o mňa takmer zbláznili.

Keď sa mama tak trochu ukľudnila, narovnala sa a premeriavala mňa i Zayna pohľadom.

„Kde si bola Kate?" spýtala sa ma.

„U Zayna." odpovedala som jej a mykla ramenami.

„U Zayna? A to je akože kto?" znela jej otázka. Vraždila ma pohľadom. Bola naštvaná.

„No Zayn....to je.... môj manžel." odpovedala som a poškriabala sa na zátylku.

Mama na mňa zdvihla jedno obočie a založila si ruky vbok.

No,ak som ju nenaštvala tým, že som bola u Zayna,tak týmto som ju naštvala určite. Tým som si istá.

„Manžel?! Manžel?! To si robíš srandu, Katherine?!" kričala na mňa. Áno,presne som vedela, že bude naštvaná. Počítala som s tým. Postavila sa a hrozivo sa týčila nad mojím telom.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.

Stále som sa jej pozerala do očí a len som čakala či ešte niečo chce k tomu dodať. A ako ju poznám,chce.

„Sranduješ, však?" spýtala sa tentoraz so slzami na krajíčku.

Zmätene som zvraštila obočie. Nechápala som prečo je smutná, skôr by mala byť naštvaná.

Zayn,teda jeho svaly,sa napli. Vedel niečo, čo som ja nevedela. A zrejme to nebolo nič dobré.

„Nie,nesrandujem. " odpovedala som jej, stále so zmäteným výrazom v tvári.

Sadla si a hlavu si schovala do dlaní.

Nechápala som to.

A preto som sa pozrela na Zayna, ktorý tomu zrejme chápal až veľmi dobre.

Pohľad mi venoval naspäť,ale narozdiel od môjho,ten jeho bol plný strachu. Nemal strach z ničoho. Bál sa o mňa.

No tak ani to som nepochopila. Prečo sa o mňa bojí? Nemá k tomu žiadny dôvod.