The Slave of Vampires King [Z.M.]

•40.Kapitola•

„No,nedurdi sa zlatko. Nemáš dôvod."

Prepálila som ho pohľadom, takže radšej zmĺkol.

„To sa ti povie." založila som si ruky na prsiach.

„Ako som povedal,nedurdi sa zlatko. Nemáš na to najmenší dôvod." odtiahol si ma od seba úplne,pohladil ma po ramene.

Odstúpil odomňa úplne,usmievajúc sa na mňa jeho dokonalým úsmevom.

„No,ale to je teraz jedno. Poďme konečne do tej jedálne." natiahol ruku smerom ku mne.

Moju ruku som vložila do tej jeho a nechala sa ním ťahať do sídla. Jeho kroky boli oproti tým mojim veľké a rýchle, zatiaľ čo tie moje boli oproti jeho pomalé a malé.

Nestíhala som mu, čo on ignoroval. Len ma jednoducho za ním ťahal.

„Zayn, počkaj chvíľu. Nestíham." ozvala som sa, dúfam, že dosť hlasno na to,aby ma mohol začuť. Ale keďže som bola hneď za ním,tak predpokladám, že to počul.

Zastal.

A kvôli tomu som takmer doňho narazila, pretože som sa cestu nedávala pozor. No on bol pohotový a jeho ruky ma zachytili. Opäť si ma privinul do náručia.

„Prepáč mi to zlatko,len som bol zamyslený." ospravedlnil sa. Ja som na to len kývla hlavou na znak, že jeho ospravedlnenie príjmam.

„Poď." potiahol ma za ním opäť.

Vykročila som spolu s ním do sídla.

„Ideme teraz do jedálne, však?" uistila som sa.

„Áno. A ty potom pôjdeš do spálne." prisvedčil.

„Ja? Akože len ja sama? Myslela som, že aj ty pôjdeš." mračila som sa na neho spod mihalníc. Viem, že práve tento pohľad neznáša, avšak ak sa naňho ním pozriem,takmer vždy ho presvedčil aby urobil to, čo ja chcem.

„Áno zlatko. Len ty sama. Já mám ešte nejakú prácu, ktorá je neodkladná." povedal, otáčajúc sa na mňa a svoje kroky zastavujúc.

Jeho ruky presunul na moju tvár a neposedné pramene vlasov mi zastrčil za uši.

„To je to až tak veľmi neodkladné, že si na mňa nedokážeš urobiť čas?" spýtala som sa ho. Snažila som sa mu hrať na city, avšak ako som si už všimla,tak to nezaberalo.

„Oh,Kate. Je to skutočne neodkladné. Ale keď to dokončím, prídem za tebou." venoval mi láskyplný úsmev a v jeho orieškovohnedých očiach sa odrážala číra láska.

„Sľubuješ?"

„Sľubujem." sľúbil mi.

Po jeho sľube som bola aspoň o čosi viac kľudnejšia. Predsa len viem, že on sľubi neporušuje.

Opäť sme sa vybrali do sídla,tento raz bez zastavovania a konečně sme sa dostali bludiskom chodieb do jedálne.

Keď sme otvorili dvere, všetky oči sa upriamili na nás,teda hlavne na moju osobu. Boli prekvapení, že ma vidia,ale aj šťastní.

Od mnohých som započula vzdychy úľavy, ktoré som nepochopila,a preto som zvraštila obočie v nevedomosti.

„Konečne si späť. Ak by si sa nevrátila, pravdepodobne by sme všetci skončili na psychiatrii." povedal Luke, pohodlnejšie sa opierajúc o operadlá stoličky.

Na jeho tvári som mohla badať výraz plný úľavy.

Zmätene som sa pozrela na môjho manžela, ktorý ale vedel o čo ide. Len mi to nechcel povedať.