The Slave of Vampires King [Z.M.]

•44.Kapitola•

V jeho tvári sa mihol šok.

„Zayn,tak som to nemyslel." povzdychol si Louis.

„Ja viem Loui, len som z toho proste na nervy." povzdychol som si, tento raz som už bol kľudný.

Čo prekvapilo nie len mňa,ale aj mojich spoločníkov.

No hnev, nahradil strach, smútok a zúfalstvo. Strach, že o Kate môžem prísť. Smútok, pretože si bez nej neviem predstaviť svoj život. Ona doň priniesla svetlo, tak ako sa v ňom mám naučiť orientovať bez nej? Zúfalstvo, kvôli tomu, že neviem ako dlho bude trvať toto zúfalstvo. Kedy to skončí. Kedy budem môcť byť s Kate šťastný.

Ale v ďalšej sekunde som bol na seba skutočne naštvaný a päsťou som vrazil do steny, kde po mojej pästi zostala pomerne veľká diera.

,,Zayn, ukľudni sa. Týmto spôsobom jej nepomôžeš." položil mi ruku na plece Liam.

Zúfalo som sa na neho pozrel.

Nevedel som čo mám robiť a ani zďaleka som netušil ako to všetko dopadne. 

Tieto minúty, v ktorých sa rozhoduje o živote Kate, boli pre mňa nekonečné.

Nikdy som sa necítil tak, ako sa cítim práve teraz.

Strach o Kate ovládal celé moje telo. Ona ovládala celé moje telo.

Moje racionálne rozmýšľanie sa vyparilo. A tak isto pre mňa zmizol okolitý svet. Teraz pre mňa existovala len Kate.

,,Naozaj by bolo lepšie ak by si si sadol a nepochodoval tu, ako keby si na vojenskom fronte."  ozval sa Louis.

A hoci sa ma snažil ukľudniť a pomôcť mi, tak mi to nepomohlo.

Neviem síce koľko minút ubehlo, ale z dverí vyšiel  doktor. Z očí ani z tváre  sa mu nedalo nič vyčítať.

Bol som nervózny ako nikdy.

,,Je Kate v poriadku?" spýtal som sa ho s nervami v koncoch. Ťahal som si vlasy, mal som pocit, že najmenej polovicu mojich čiernych vlasov som si už vytrhal.

,,Je. Ona aj dieťatko sú v poriadku, veličenstvo."

V momente, keď toto povedal zo mňa opadla ťarcha niekoľko kilového zaťažia.

Bol som oveľa kľudnejší. V tele som uvoľnil všetky  svaly, tešiac sa na to, kedy už Kate budem držať v náručí. Avšak to, čo som si predstavoval v mojej hlave boli stále len a len predstavy, nie realita.

,,Avšak...." začal rozprávať doktor opäť, no tentokrát znel oveľa nervóznejšie ako len pred malou chvíľou.

Zvedavo som sa na neho pozrel, napäto čakajúc na to, čo chce k tomu čo povedal, dodať. 

No podľa jeho výrazu tváre som vedel zistiť, že to čo sa chystá povedať sa mi ani v najmenšom páčiť nebude.

,,Tak už to konečne vyklop." zavrčal som spomedzi zuby, čo ho vydesilo. Vystrašene sa na mňa pozrel, a keď nezistil u mňa prečo som naštvaný, tak sa s poplachom v očiach pozrel na mojich spoločníkov,  Liama a Louisa.

No ani u nich nenašiel odpoveď, ktorú tak súrne hľadal.

,,No, chcem k tomu dodať len to, že ak by ste prišli čo i len o dve minúty neskôr, tak sa mohla stať katastrofa."

Nad týmto som len zvraštil obočie a hlavou pokynul, nech pokračuje. 

,,Ak by ste prišli neskôr, dieťatko by mohlo zomrieť a pravdepodobne by zomrela aj kráľovná."

To, čo povedal, ma dostalo.

A hoci ma to dostalo, tak som nevedel stále tú príčinu prečo sme sa museli tak náhliť do nemocnice. Áno, bolo to kvôli Kate. No čo bola príčina toho?

,,Tak potom je šťastie, že sme prišli skôr." ozval sa Liam, ktorý podišiel ku mne a ruku mi položil na rameno.

,,To máte pravdu, pane." pritakal odovzdane doktor.

No ešte nám niečo chcel povedať, pretože ešte neodišiel.

,,Čo nám ešte chceš povedať?" spýtal som sa ho vážne s nadvihnutým obočím. 

,,Len to, že toto by sa nestalo, ak by kráľovná nezjedla jednu pilulku, ktorá zariadi potrat." povedal a sklonil hlavu, pozerajúc sa na jeho topánky.

Po jeho slovách som zostal veľmi prekvapený. 

Pokrútil som hlavou, pretože viem, že to by Kate nikdy neurobila. Som si tým istý.

,,To by nikdy neurobila." povedal som mu na rovinu.

,,Ak by to potom neurobila, je tu potom ešte jedna možnosť." nervózne sa mi pozrel do očí.

,,Aká?"

,,Je veľmi jednoduchá. Tou možnosťou je to, že jej to niekto podstrčil do jedla a ona to len skonzumovala, pri čom o tom ani v najmenšom nevedela." povedal.

Obzrel som sa na Liama, on aj ja sme presne vedeli kto to spôsobil.

Ten bastard.

Klaus.

Zaťal som päste, v tele sa mi napli všetky svaly.

Bol som na neho tak naštvaný, nie nebol som naštvaný. Bol som priamo nasraný.

Ak by sa mi teraz ten podrazák dostal do rúk, bol by na mieste mŕtvy. Alebo nie, nebol. Najprv by som ho mučil a potom by som ho zabil. Áno, presne to by som urobil.

,,A kedy môžem ísť za ňou?" spýtal som sa ho.

,,No, o chvíľu by ste mohli. Keď urobíme všetky potrebné vyšetrenia.  No teraz už musím odísť.  Želám Vám pekný a príjemný zvyšok dňa." poprial nám, otočil sa, ale tesne pred dverami sa ešte zastavil a otočil sa na nás.

,,Ó a ešte...jej veličenstvo sa musí šetriť.  Musí na nich dávať pozor." povedal, a tentokrát už skutočne odišiel.

Zostal som v pomykove.

Ako myslel to na nich? Čo čaká dvojčatá? Opäť som si vošiel rukou do vlasov, a zúfalo sa pozrel na mojich dvoch spoločníkov.

,,Ako je možné, že sme sa to nedozvedeli skôr?" spýtal som sa ich, pretože teraz by som nedokázal rozmýšľať nad ničím. Ani len nad tým, čo budem robiť večer. 

,,Možno to bude tým, že ich srdcia bili rovnakým tempom, v presne ten istý čas. To je podľa mňa jediná možnosť. " povedal Liam.

Mal pravdu. To bola skutočne jediná možnosť. 

Povzdychol som si a rukou si unavene pretrel tvár. 

,,No, aspoň budeme mať dievčatá dosť dlhú dobu z krku." uchechtol sa Louis.

Neklamal.

Dievčatá sa budú o tých dvoch drobcov a my ako muži budeme mať nejakú dobu kľud. 

,,Máš pravdu Louis, no horšie by bolo ak by bola Isabella alebo Eleanor tehotná." nadhodil zo srandy Liam, na čo sa na neho Louis vystrašene pozrel.

Rozosmial som sa nad jeho reakciou.

,,Haha, veľmi vtipné. To ja sa ti budem smiať keď tvojim deťom budeš prebalovať plienky." zodvihol na mňa obočie spolu so založenými rukami na hrudi.

Tak teraz sa pre istotu smial on a ja som si predstavoval to, čo povedal. No príjemná  predstava to nebola ani trochu.