The Slave of Vampires King [Z.M.]

•42.Kapitola•

„Nie,nie. Práveže to bolo veľmi dobré." pokrútil hlavou Louis a Liam len prisvedčil, že má pravdu.

Vydýchla som si a venovala im priateľský úsmev.

„Tak ďakujem." poďakovala som a do mojich bledučkých líc sa nahrnula červen.

„Za talent sa neďakuje." pokrútil s úsmevom hlavou Louis, čím sa mu pred chvíľou prehodené vlasy dozadu opäť nahrnuli do tváre.

„Nemyslím si, že je to talent." pokrútila som hlavou s poloúsmevom.

„Ver mi,je." ozval sa Liamov hlas.

„Možno si to vy dvaja myslíte,ale ja si to nemys..." v rozprávaní ma prerušila bolesť v bruchu.

Sikla som od bolesti. Mala som pocit, akoby ma doň niekto kopal, čo nebolo vôbec príjemné.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. A potom znova. A znova.

Potom keď sa tá bolesť už viac-menej zmiernila, všimla som si, že ma bez prestania pozoruje Liam i Louis.

V ich očiach sa zračili obavy - nevedeli čo sa so mnou deje.

Koniec koncov,to som netušila ani ja sama.

„Kate, čo ti je?" spýtal sa ma s obavami Liam a kľakol si na jedno koleno predo mňa.

Bolesť sa ozvala znovu.

A ja som sa kvôli tej agónii nahnula trošku dopredu, čím som sa snažila o zmiernenie bolesti.

Pomohlo to,ale len na malú chvíľu.

„To... bolí." povedala som pomedzi mojim syčaním a vzdychmi od bolesti.

Bolo pre mňa veľmi obtiažne povedať tieto dve slová,hoci boli len dve.

„Čo bolí Kate? Povedz nám to. Potrebujeme to vedieť,aby sme ti pomohli." prihováral sa mi úpenlivo Louis s počuteľnými obavami v hlase.

„Brucho." povedala som,a hneď potom sa spomedzi mojich pier dostal výkrik.

Bolesť bola neskutočná, neznesiteľná.

Vystrašene sa na seba pozreli a zvažovali, čo majú urobiť.

„Loui,idem zavolať Zayna. On by jej mohol pomôcť." ozval sa Liam, stavajúc sa a mieriac ku dverám.

Avšak ešte predtým,som ho jemne chytila za zápästie a pokrútila hlavou.

Otočil sa na mňa.

„Nie...nevolaj...ho. Nechcem...ho... vidieť." povedala som a zúfalo sa na neho pozrela.

„Viem, že ho vidieť nechceš,ale on ti dokáže pomôcť. Dôveruj mi,Kate." povedal mi s milým úsmevom, ktorému sa nedalo odolať,a preto som prikývla.

Ešte predtým, než odišiel mi venoval jeden z jeho úsmevov a vyšiel z dverí.

Ani nie po minúte ma zasiahla ďalšia vlna bolesti.

Z očí sa mi valili vodopády sĺz,takmer som nedokázala dýchať, čo si všimol Louis,a preto chytil moju hlavu do dlaní a uprene mi hľadel do mojich očí.

„Kate,hlavne dýchaj, áno?" spýtal sa ma, ja som na to len prikývla.

Pretože v tomto momente by som nedokázala povedať nič.

Pohľad Zayna

Z pitia môjho obľúbeného nápoja,ktorou bola nepochybne whisky,ma vyrušilo zaklopanie na dvere mojej veľkej pracovné.

Zamračil som sa na dvere,a v duchu preklínal človeka, ktorý ma z tejto činnosti vyrušil.

„Ďalej!" zakričal som,dvere sa hneď otvorili a v nich stál Liam, čo ma dosť prekvapilo.

Nechodí sem často,a ak áno,tak len vo výnimočných situáciách.

A podľa jeho grimasy,teraz tá výnimočná situácia nastala.

„Čo chceš?!" vyštekol som naňho nevrlo, otáčajúc sa smerom k oknu a pozorujúc krajinu za ním.

Bolo to fascinujúce.

To,ako sa menia ročné obdobia,ako sa farba listov na stromoch mení zo zelenej na oranžovú až červenú a nakoniec tieto listy opadnú a na jar opäť narastie a celý tento kolobeh sa opakuje.

„Ja nič...len mal by si so mnou ísť do hudobnej miestnosti." povedal s chladným hlasom.

Neznášam to.

„A to už prečo?" prevrátil som nad ním oči.

Nemal som na nič náladu. Nikde sa mi nechcelo ísť a už vôbec nie z mojej pracovne.

„Je tam Kate." povedal. Tipujem, že na jeho tvári sa práve sformoval triumfálny úsmev - ale tento raz má smolu.

Kate ma nechce vidieť,tak prečo by som ja mal za ňou ísť? Nemám na to ani ten najmenší dôvod.

„Nejdem tam." povedal som len toľko a ďalej ho nepočúval.

„Dopekla Zayn! Kate ťa potrebuje!" zakričal na mňa,besnil.

„Nepotrebuje ma! To mi pred nemalou chvíľou dokázala!" zakričal som aj ja na neho, tentokrát som už k nemu bol otočený čelom.

„Tak ver, že klamala! Pretože teraz ťa skutočne potrebuje!" zakričal na mňa opäť.

Neznášam, keď na mňa niekto kričí.

„Nepotrebuje!" besnil som tentokrát ja.

„K***a, Zayn! Ona sa tam zvíja od bolesti, a ty nie si schopný jej pomôcť?!" rozhadzoval rukami okolo seba.

Chvíľu som spracovával jeho slová.

A keď som ich spracoval, vošiel som si rukou do vlasov a zaťahal za ne.

Mal som chuť si ich všetky vytrhnúť,ale neurobil som to.

„Čo to rozprávaš? Ako môžeš rozprávať také hlúposti?" spýtal som sa,pre tentokrát už s kľudným hlasom a chladnou hlavou.

Pokrútil hlavou.

„Nerozprávam hlúposti. Ak mi neveríš,tak poď." pokrútil hlavou. Otočil sa k dverám a zatiahol za kľučku.

Avšak ešte predtým ako z nich vyšiel sa na mňa pozrel a očami sa má pýtal, či pôjdem aj ja.

Zvažoval som to. Pôjdem? Nepôjdem?

Pokynul som hlavou,nech ide bezomňa.

Prikývol a vybral sa smerom k miestnosti v ktorej sa "údajne" nachádzala Kate.

Nikdy mi neklamal,tak prečo by mi klamal v tomto?

Bol by hlupák,ak by mi klamal.

A keďže to bol môj dlhoročný priateľ, v takýchto veciach som mu bezpochyby dôveroval.

Zhlboka som sa nadýchol a svoje kroky si namieril tam, kde i môj priateľ pred malou chvíľou - do hudobnej miestnosti.

Moje kroky boli rázne a rýchle.

No prekvapilo ma, že cestou som nikoho nestretol. Všetko bolo vyľudnené, čo bolo tu nezvyčajné.

Ale neriešil som to. Nie tentokrát.

Ako víchor som rozrazil dvere do hudobnej miestnosti, čo som určite nemal robiť.

Pretože to, čo som uvidel ma šokovalo.

Tak toto je zlé. Veľmi zlé.