The Slave of Vampires King [Z.M.]

•33.Kapitola•

„A Klaus?" ozvala som sa, keď už odchádzal. Zaskočilo ho to.

„Áno Katie?" otočil sa na mňa. Na tvári mu panoval úsmev.

„Ja len...ako je možné, že si taký milý?"  zamračila som sa naňho. Povzdychol si,sadol si na posteľ a mne pokynul nech si sadnem vedľa neho.

Urobila som tak a bola som samé ucho.

„To bude zrejme tým, že si to upíri vymýšľajú." vysvetlil mi z časti,i keď som tomuto ani trochu nechápala. Ako som len mohla?

„Ako to myslíš?" spýtala som sa ho.

„No oni si to vlastne len prikrášľujú. Veď aj ty si to tak robila keď si bola malá,na to sa kľudne aj vsadím." uškrnul sa na mňa.

Prikývla som, pretože bola pravda, že dosť často som si veci prikrášlila,hlavne pred mamou a otcom, keď som ich nechcela veľmi naštvať. No nie vždy sa mi to podarilo.

Niekoľkokrát som mala aj pocit, že to aj dopadlo horšie,akoby to dopadlo,ak by som povedala čistú pravdu bez nejakého prikrášľovania.

„To máš pravdu. Ale žeby až tak veľmi to robili?" vyzvedala som. Na odpoveď som bola veľmi zvedavá, čo bolo samozrejmé.

„Povedz mi,ako to myslíš,Kate." skrčil obočie. Zrejme ani on tie všetky upírske reči nepočul. Ale to ani ja. Ja som vedela len to, čo mi povedal Zayn. Hoci toho nebolo málo,ale aj tak som toho nevedela veľa. Podľa mňa až žalôbne málo.

„No počula,teda dozvedela som sa len pár vecí. Napríklad, že si veľmi krutý a mučíš svojich synov a tých máš aj niekoľko desiatok, že si zabijak bez zľutovania. Ale, že nie je známe čo robíš so svojimi dcérami, pretože ja som tvoja jediná dcéra." dopovedala som svoj monológ. A vlastne som v ňom aj povedala všetko, čo som potrebovala. Veď to bolo aj všetko, čo som vedela.

„To, že som krutý nie je pravda. Ani to, že som zabijak. A o mojich synoch? To je ešte väčšia hlúposť. Nevztiahol by som na nich ani ruku a to ani na teba. A ak ide o to, že ich mám desiatky,tak nemám. Mám ich len šesť. A celkom mám len sedem detí,a z toho je len jedno jediné moje vlastné." odpovedal s miernym úsmevom a palcom ma pohladil po líci.

Ak je toto, čo povedal on pravda,tak mi Zayn klamal. A možno ani on netušil, že to čo mi povedal,nie je pravda.

„Ako to myslíš?" vyzvedala som.

Uchechtol sa a pokrútil hlavou.

„Po kom si tak zvedavá?"spýtal sa ma.

„To naozaj neviem,ale keďže moja mama zvedavá takmer vôbec nie je,tak zrejme po tebe." zazubila som sa na neho.

„Hmm,zrejme áno. Máš to po mne." uznal.

„Zrejme? Určite to mám po tebe. A vrátime sa už konečne k mojej otázke?" spýtala som sa ho otrávene. Chcela som už konečne vedieť na ňu odpoveď. I keď tieto chvíľky sa mi páčili. Keď som zabudla kto je,ale hlavne kým je a bavili sme sa ako seberovný. Čo sme aj vo výsledku boli. Len on bol o dosť starší.

„Aká to bola otázka? Ah, už viem.No myslel som to tak, že tvoji šiesti bratia sú ako sa to dá najlepšie povedať...." poškriabal sa na hlave, čo mne prišlo neskutočne vtipné. „no nesmej sa mi." zagánil na mňa, kvôli čomu som sa ešte viacej rozosmiala.

Zavraždil ma pohľadom.

„Mne tu nepríde nič smiešne. Ale ak tebe áno,tak ti dám dôvod sa smiať." povedal a zvalil sa na posteľ.

Najprv som nechápala, čo chcel robiť,ale pochopila som to, až keď ma začal štekliť, čo neznášam.

Rozrehotala som sa na celú miestnosť, a myslím, že mňa bolo určite počuť aj v tom nemocničnom krídle,v ktorom som len pred nepatrnou chvíľou bola.

„Nie prestaň... prosím." povedala som,i keď to bolo pre mňa veľmi obtiažne. Plakala som. No on si to vyložil zrejme inak. Bolo to od bolesti. Bolelo ma to šteklenie a to veľmi.

„Prestaň." povedala som znova, avšak teraz to bolo skôr plačlivým tónom. Všimol si to a preto prestal.

„Čo sa stalo,Katie?" spýtal sa ma vystrašene a starostlivo.

Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla.

Utrela som si slzy a posadila sa. Chrbtom som sa opierala o čelo postele.

No pohľad som od neho neodvrátila. To som sa neodvážila.

„Nič. Len...ma to šteklenie bolelo. Ale už to je v poriadku." odpovedala som po chvíli, keď som si bola istá, že zo seba dokážem povedať slová bez toho,aby sa v miestnosti ozývali moje vzlyky.

„Aha. To som netušil. Ale odpoveďou na tvoju otázku je to, že vlastne tvoji bratia sú adoptovaní. I keď neviem či to práve to slovo vystihuje. Ak nie,je tomu každopádne najbližšie." povedal mi,ale ja som stále nechápala čo tým myslí.

„Nechápem."

„No je to vlastne tak, že tvoji "bratia" sa vlastne stalo mojimi synmi, až keď dokončili strednú školu pre lovcov." vysvetlil mi,ale ja som sa zase na neho pozerala ako teľa na nové vráta. Pretože tomuto som ani trochu nechápala.

Nadvihla som obočie.

„Dobre,tak ti to teda vysvetlím,ak ma nechápeš. Tvoji bratia boli lovci už odmalička... neprerušuj ma" rozkázal mi,na čo som ho bez problémov poslúchla „ale nemali ešte aktívny ten lovecký gén. Ten si aktivovali vlastne až po maturite. Jedným rituálom." vysvetlil mi,ale teraz som už naozaj nechápala ničomu.

„Akým rituálom?" vyzvedala som znova.

Pokrútil hlavou s jemným úsmevom.

„To teraz nie je dôležité. Ale pochybujem, že ty si si ním prešla." povedal, naťahujúc ruku k mojím vlasom, ktoré mi aj postrapatil.

Zavraždila som ho pohľadom.

„Čo je..." nedokázala som dopovedať, pretože ma naplo a ja som musela utekať do kúpeľne.

Z toho dôvodu, že som vyzvracala zrejme včerajšiu večeru. Každopádne,to dieťa mi dáva zabrať. Hoci je len v bruchu.

Klaus mi znova pomohol sa udržať na nohách,za čo som mu bola veľmi vďačná. No nedokázala som nič povedať, pretože ma bolelo hrdlo. Tak si musel vystačiť len s prikývnutím na náznak vďaky.

Pomohol mi dostať sa do postele,prikryl ma.

Pohladkal ma po hlave a na čelo mi venoval bozk.

„Pospi si. Pred večerou ťa prídem zobudiť." povedal, venujúc mi malý,ale za to povzbudivý úsmev a pomaly došiel k dverám,potom z nich vyšiel a za sebou ich zavrel.

Ani nie minútu po tom,som upadla do ríše snov.

       

         ◾🔴◾🔴◾🔴◾🔴◾🔴◾

Ahojte! 😀

Ako si užívate prázdniny? Ja zatiaľ fantasticky,ale na zajtrajšie skóre vstávanie sa naozaj neteším.

No, vstávať o pol štvrtej ráno bude fuška. Ale dúfam, že to dám. A o piatej ísť na vlak do Prahy a večer zase vlakom nie späť,ale do Českých Budejovic. Takže zajtrajšok viem zhrnúť do dvoch slov. Dosť únavný.😳

Dúfam, že sa vám kapitola páčila a veľmi vám ďakujem za vyše 8,7k videní. Nesmierne si toho vážim. A tak isto ďakujem za pozitívne komentáre,u minulej časti. Teda len jeden,ale aj tak ďakujem.

Btw,odteraz sa budem snažiť vydávať časti pravidelne. Každý štvrtok. Rozmýšľala som, ktorý deň a rozhodla som sa takto. Každý týždeň by mala vyjsť nová,ak sa to podarí. Čo poviete? 🤗

S láskou ♥️

_Dark_GirL16_