I Don't want you here but... [Vkook/Taekook (A/B/O) ]

11. MAMA👩

Musel som sa párkrát nadýchnuť, aby som zahnal ten nepríjemný tlak na hrudi, inými slovami žiarlivosť. Jungkook išiel popri nejakom chalanovi a veselo sa smial a ten chalan na tom samozrejme nebol inak. Pomaly, ale isto, sa blížili ku mne. Kook mu niečo zašepkal, načo sa na mňa hneď ten neznámy usmial. Ako...nebudem klamať nevyzeral nejako nepriateľsky, ale....no proste, chápeme sa...

"Ahoj Hyung".zamával mi Jungkook. "Uhm ahoj, ja som Yeonjun.. Jungkookov spolužiak"natiahol ku mne ruku a milo sa usmial. Musím povedať, že urobil lepší prvý dojem ako Jungkookie. V duchu som sa zasmial a ruku mu, zo slušnosti podotýkam, opätoval.

"Taehyung" neusmial som sa ani nič, predsa len je pre mňa nový a nemám nejakú veľkú chuť sa s niekým ďalším zoznamovať. Bol to beta, lebo som z neho necítil žiadnu špecifickú vôňu. Eeech bety som tak trochu znenávidel po tom incidente, viem , že takí nie sú všetci, ale no...

"Ty si Jungkookov...?"  spýtal sa ma veselo. Chvíľu som sa zamýšľal nad tým čo mu odpoviem, ale skôr než stihol ukončiť moje myšlienkové pochody, ma prerušil Jungkookov hlas.

"Je to môj nevlastný brat, lebo jeho rodičia si ma adoptovali" odpovedal mu rovnako veselím tónom, ale ospravedlňujúco sa na mňa pozrel, asi vedel, že ma takáto odpoveď trochu rozčúli, aj keď je to vlastne pravda...nie som mu nič...Prestal som vnímať okolie, vedel som, že sa o niečom tí dvaja rozprávajú, ale nemal som poňatia o čom. Môj mozog dokázal vnímať iba smútok môjho vnútorného vlka, ktorého veľmi bolelo počuť niečo takéto. Bol rozčúlený, chcel aby som niečo povedal, ale ja som nemohol..nemal som čo. Nemo som pozeral na modré nebo. V mojom vnútri sa odohrávala bitka, ktorá nikam neviedla. Jungkook si asi všimol, že som trochu mimo, keďže sa rozišiel smerom ku mne.

"Hyung?" videl som, že ho to mrzí. Chcel som už vypadnúť.

"Čo je Jungkook? obdaril som ho chladným pohľadom. Nemôžem prejavovať slabosť, hlavne nie teraz, pred tým....ako sa to volal? Yeon dačo.

"Ja iba, že či je všetko v pohode?" s chuti som sa zasmial a uprel na neho môj prísny pohľad.

"Prečo by nemalo Jungookie?" s jeho menom som sa pohral na jazyku..Nasadil som svoju kamennú masku, inými slovami povedané, bezcitnú masku...moc často to nerobím, ale teraz som musel, inak by som to tu už dlho nevydržal. Vyžarovala zo mňa alfovská autorita, Jungkook mi to dával dosť najavo. Prikrčil sa k submisívne k zemi a tam smeroval jeho pohľad. Uškrnul som sa a svoj pohľad som stočil k tej bete. Povýšenecky som sa na neho pozrel, nech len vidí kto je tu pán. Najprv mi vzdorovito pozeral do očí, ale po chvíli tiež sklopil pohľad k zemi. Môj úškľabok sa ešte zväčšil.

"Neodpovedal si mi..." zavrčal som na Jungkooka...viem, že som bol hnusný, ale keď nasadím túto svoju "masku" tak som proste taký a nejde to ovládať.

"J-ja...iba som sa chcel uistiť...prepáč hyung" oči mal stále zapichnuté na zemi.

"Dobre...a teraz už poď, tie vaše rečičky ma už nudia" otočil som sa na päte a bez toho aby som sa na nich ešte pozrel som si to od nich odkráčal. Počul som za sebou Jungookovo tiché ahoj a už bežal za mnou. Na mojej tvári sa zas usadil krivý úsmev. Dosiahol som toho, čo som chcel...dúfam, že toto moje správanie bude mať aj postranné následky, inými slovami, dúfam, že sa od Jungooka bude držať ďalej.

"Taehyung?...Prečo nechceš aby som si našiel kamarátov? Nie je to alfa, tak čo ti na ňom vadí? Myslíš si, že budem na veky robiť čo mi povieš? Nie si môj rodič, nemáš mi právo rozkazovať s kým sa budem baviť" podľa tónu jeho hlasu som poznal, že som ho asi nasral...veľmi moc. Takýmto tónom som ho ešte rozprávať nepočul. Popravde...nemal som mu na to čo odpovedať, takže som iba ďalej pokračoval v chôdzi.

"Viem, že si ma počul, tak mi láskavo odpovedaj" postavil sa mi do cesty s prekríženými rukami na hrudi. Povzdychol som si, odstrčil som ho z cesty, otočil som sa až keď som počul čo povedal ako ďalšie.

"Ak sa takto budeš správať, nikdy ťa nebudem chcieť za svoju alfu...aj keď si môj mate" jemne som pootočil hlavu smerom k nemu, na tvári mal prísny výraz, ktorý hovoril, že to myslí na 100% vážne. Do očí sa mi začali tlačiť slzy, toto je prvý krát, čo moja maska praskla. Zas som sa rozišiel smerom domov, ale teraz rýchlejším krokom. Všetko som videl rozmazane kvôli tým zasraným slzám, ktoré nie a nie prestať tiecť, aj keď som sa snažil. Neviem či Jungkook išiel za mnou, teraz mi to bolo úplne jedno. Vletel som do domu, kde už bola doma mama.

"Tae? Zlatko, čo sa stalo a kde je Kook?" pýtala som ustarostene mama. 

"Neviem" odsekol som a odpochodoval som si to do svojej izby. Šmaril som sa na posteľ a celý, som sa strčil pod paplón. Zhlboka som sa nadýchol a pustil tie slzy von. Prehrával som si to všetko stále dookola. Som fakt strašný debil...nikdy nebudem s ním, lebo sa nedokážem zmeniť a ešte som asi Jungkookovi pokazil kamarátstvo. Počul som zvuk otvárajúcich sa dverí. Povzdychol som si a ešte viac sa stočil do klbka, prečo ma nemôžu nechať na pokoji.

"Taehyungie, prečo plačeš? Pohádal si sa s Jungookom? Teraz prišiel domov a tiež je smutný" utrel som si slzy do rukávu a vystrčil som hlavu spod paplónu.

"Nie je to tvoja vec, nechaj to tak, chcem byť sám..choď preč" moja mama nespokojne zakrútila hlavou.

"Si môj syn, chcem ti pomôcť keď ťa niečo trápi"

"Nepotrebujem tvoju pomoc.." strčil som hlavu naspäť pod paplón, lebo mi zas začali tiecť slzy. Cítil som, že sa moja postel prehla pod tlakom niečej váhy. Mamina ma odokryla stiahla si ma do objatia. Po dlhej dobe som zas pocítil jej lásku, chýbalo mi to. Objatie som jej nesmelo opätoval. Pripomenulo mi to doby keď som bol malí, stále keď som bol smutný, dokázala ma upokojiť iba jedným objatím.

"Aj keď mi to nechceš povedať, pamätaj, vždy budeš mojím malým chlapcom a keď ťa niečo bude trápiť môžeš prísť za mnou, preto som tu Tae."

"Ďakujem mami, veľmi moc" silnejšie som ju stlačil v objatí. Zas a raz som počul vŕzganie otvárajúcich sa dverí. Pozrel som sa na osobu ktorá narušila túto syn-matka chvíľku. Bol to Jungkook..

안녕💜
Ja už ani neviem či sa mám ospravedlňovať za to, ako málo častí publikujem, je mi to ľúto, ale nemala som ani najmenšieho tušenia ako by mal celý dej pokračovať.😥 Teraz už je to to s mojou fantáziou trochu lepšie.
Tak dúfam, že sa vám časť páčila.  😌

-Miška❤

Kookie vie čo je dobré😏.