Fuck love

kapitola 17#

Au! Pomyslela som si. Príšerne ma bolela hlava! Pomaly som otvorila oči. Keď som sa trochu spamätala, zistila som že sa nachádzam v nemocnici.

Oproti postele som videla sedieť mamu na stoličke. Keď si všimla že som sa preprabala okamžite prišla ku mne.

" Ahoj srdiečko. " povedala s milým úsmevom. Prekvapene som sa na ňu dívala. Zrazu sa ide o mňa starať?!

Neochotne som sa trochu podvihla aby som si mohla sadnúť. " Čo... " chcela som dopovedať ale mama ma prerušila. " Si v nemocnici. " oznámila mi.

" Prečo? " nechápala som. " Vraj si na púti odpadla. "

Keď som počula že som odpadla, hneď sa mi vrátila pamäť. Na malý moment som sa cítila previnilo ale ako rýchlo ten pocit prišiel, tak aj odišiel.

" Je tu niekto kto by ťa rád videl. " povedala mama otvorila dvere. Uvidela som tam stáť Adama s kyticou červených a čiernych ruží a tým najkrajším úsmevom.

Keď som ho zbadala, srdce sa mi rozbúchalo ako o život. Mama odišla z izby na chodbu a zatvorila dvere.

" Ahoj ty ožralec jeden. " zazubil sa Adam. " Ahoj. " pozdravila som ho a úsmev som mu vrátila. " Toto mi už nerob! Bál som sa o teba. " povedal ustarostene.

Podal mi krásnu kyticu krásne rozvoniavacích ruží. Milovala som čierne a červené ruže.
Adam si sadol ku mne na postel a vtisol mi bozk na čelo.

" Ty si sa o mňa bál? " šibalsky som sa usmiala. " Ja som vedel že si ako tá líška! " zazubil sa a pobozkal ma na pery.

" Ako sa cítiš? Je ti už lepšie? " vyzvedal Adam. " Už mi je celkom lepšie. Ale bolí ma hlava ako po opici. "

Adam sa iba zasmial. Buchla som lakťom do jeho ramena. " Au! To bolelo! " povedal a nezabudol pridať ten jeho sarkastický tón.

" Dúfam že ma ešte dnes pustia. Musím sa baliť. " pri tejto vete Adam posmutnel. Ešte viac ako normálne. Myslela som že to je kvôli tomu že už je koniec táboru.

" Ty o tom asi nevieš, " pozrela som naňho spýtavým pohľadom. " dnes ťa síce pustia z nemocnice ale...tvoja mama ťa už zbalila. Hneď ako ťa pustia ideš rovno domov. "

Čo?! To prečo??? Ja som chcela ísť ešte do tábora! Aj keď to tam nemám rada ale mám tam Adama, Lauru, Tima, Dorotu a aj Danielu mám trochu rada.

" Nie! " vyhŕkla som. Nechcela som ísť hneď domov. Toto boli posledné minúty čo som mohla byť s Adamom!

" Ja viem, tiež sa mi to nepáči. " posmutnel Adam. Do izby mi vpálila Laura s Timom a Dorotou. Trochu so mnou trhlo keď silno buchli dvermi.

" Ježiš dievča si v pohode?! Ako ti je? Je ti moc zle? Nejdeš znovu odpadnúť? Kedy ťa pustia? Budeš tu dlho? " chrlila na mňa jednu otázku za druhou.

" Laura! Spomaľ! " skočila som jej do reči. Laura sa na mňa uprene dívala. Ale bola ticho. 😂 " Ahoj. Aj ja ťa rada vidím, " začala som so sarkazmom v hlase.

" áno je mi už lepšie. Síce ma dosť bolí hlava jak po opici ale už je to lepšie. A dnes ma pustia z nemocnice ale....ale hneď ako ma pustia musím ísť domov. " pri poslednej veci som sklopila hlavu. Laura podišla ku mne a objala ma.

" To ťa akože dnes vidím naposledy? " spýtala sa smutne. "Naposledy nie. Veď hocikedy si môžeme dať stretnutie. " navrhla som. Babám sa pri tejto myšlienke hneď objavil úsmev na tvári.

" Veď svoje čísla máme aj msg aj ig takže v pohode. " pousmiala sa Dorota. " Ale aj tak mi budete chýbať. " posmutnela Laura.

Po pol hodine vošla do izby mama so sestričkou. " Prepáčte ale už budete musieť odísť. " oznámila sestrička. Nechcela som aby išli preč. To by znamenalo že už sa s nimi neuvidím.

Všetci ma vyobjímali a odišli z izby. Chcela som aby tu ostali so mnou. Nechcem aby toto bolo naše 'zbohom' Neznášam lúčenie. 

" Tak poď Mia. " povedala mi mama a vedľa bol Norman s kufrom v ruke. Neochotne som vstala z postele a išla sa obliecť. Obliekla som si iba čierne legíny a sivú klokanku. Chcela som zobrať kufor sama ale Norman sa hral na až moc ochotného človeka. 

Není to tak že by som ho vôbec nemala rada ale až moc sa snaží mi nahradiť otca. Strčila som si slúchadká do uší a počúvala pesničky. Sadla som si neochotne do auta a pozerala cez malé okienko. Nechcela som ísť domov. Vedela som že doma ma bude čakať iba nudný zvyšok prázdnin, mama, Norman, a čakanie na nového súrodenca. 

Po dlhej ceste sme konečne prišli domov. Norman mi zobral kufor a vošli so do domu. Zatvorila som sa v izbe a začala vybaľovať. Bola som celá znechutená! Bola som nahnevaná že som sa nemohla ani poriadne rozlúčiť s Adamom a ostatnými. Nechápala som prečo som musela ísť hneď domov?! 

Keď som bola konečne hotová s vybaľovaním ľahla som si na posteľ a zapla notebook. Zapla som si facebook a začala hľadať Adamov profil.

Hneď ako som ho našla, chcela som kliknúť na políčko 'požiadať o priateľstvo'. No Adam ma predbehol, začalo mi blikať upozornenie 'používateľ Adam vás žiada o priateľstvo'.

Hneď som klikla na ikonku 'potvrdiť priateľstvo'.

-

Hodnú chvíľu sme si spolu písali. A trvalo by to asi až do rána keby mi do izby nevpálila mama.
" Mia, poď dole. Večera je hotová." nakázala mi. " Nie som hladná. " odsekla som. Neviem čo si myslela. Že ma pošle na nejaký debilný tábor, nájdem si tam kamarátov a frajera, potom ma ani nenechá sa s nimi rozlúčiť a potom budem na ňu milá??? Nebola som na ňu milá už dobrých pár rokov, myslím si že by si už mohla zvyknúť.

" Nezaujíma ma či si hladná alebo nie! " zvýšila hlas. " Ideš sa navečeriať a bodka! " povedala arogantným a dosť nadriadeneckým tónom. Nechápala som jej prístup. Nikdy nebola ku mne milá ale takto odporne sa ešte nikdy nesprávala. 

Neochotne a znechutene som vstala z postele a prešla okolo mami. V kuchyni som si sadla na svoje miesto a začala "jesť" polievku.

Vlastne som si iba naberala na lyžicu a vyliala to späť do taniera. A takto dookola až kým mama s Normanom nevstali od stolu. Vtedy som rýchlo zobrala tanier a bežala vyliať polievku do záchodu.    

Možno som hnusná ale to som proste ja. Vrátila som sa ale mama a Norman boli chvála bohu stále v kuchyni. Mala som tak šancu že mama nezistí že polievka není v mojom žalúdku.

Asi o 3 sekundy na to prišli s tromi taniermi číny. Čínu som priamo zbožňovala ale nemala som chuť jesť s nimi. Tak som si zobrala tanier a pohár s minerálkou a išla do izby. Ignorovala som ako po mne mama ziape aby som sa vrátila.

Zabuchla som dvere do izby a otočila kľúčom. Nepotrebovala som aby mi tu vpálila ako tornádo. Zapla som si notebook a ďalej si písala z Adamom.

Asi o pol minúty som počula silné otváranie dverí. Alebo aspoň pokúšanie sa otvoriť dvere. Mama celá rozzúrená na mňa ziapala aby som odomkla dvere. Ja som ju však ignorovala a ďalej si pochutnávala na cestovinách so zeleninou. 👌

Nakoniec to mama vzdala a odišla. Prázdnu misku som položila na stôl a ďalej si písala. Bolo mi fakt smutno. Ale, aspoň som si s ním mohla písať a volať spolu s ním a ostatnými.