Werewolf or Vampire? {Dokončené}

I.

Samozrejme že každý poznáme príbehy o upíroch, vlkodlakoch a čarodejniciach. Upíri nemohli vychádzať na slnko. A preto ich takzvaní lovci upírov ktorí mali svätenú vodu a drevené koly. A vlkodlaci? Tých nikto nepodozrieval pretože mali väčšinou vysokú pozíciu v kráľovstve. Keď bol spln vlkodlaci sa zatvárali v dobre zaistených miestnostiach. Pomocou reťazí a ďalšej pomoci sa vlkodlaci pripevňovali ako divé psy alebo vlci. Ale keď sa im podarilo uniknúť už vo vlčej podobe tak sa im podarilo zabiť aj ľudí. Vždy to ale zvalili na upírov. Pretože každý vieme že keď je upír poriadne hladný tak svojej obeti aj odtrhne hlavu niekedy aj inú končatinu. Lenže keď bol nablízku nejaký upír tak ho vlkodlak zhodou náhod zacítil. A potom už vieme že ako to ďalej pokračovalo.

Upír ktorý vyšiel von počas dňa(bol iba jeden) mal v priazni čarodejnicu, tá mu vytvorila prsteň alebo aj iný predmet ktorý mu pomohol vyjsť na slnko. Neskôr takých upírov po stáročiach pribúdalo. Vlkodlakov postupne ubúdalo. Na svete zostali len pár svoriek. Nemohli chodiť do svojích starších oblastí pretože tam už boli upíri. Čarodejnice ,,vojnu" medzi upírmi a vlkodlakmi už nepovažovali za podstatné. Šli svojou cestou. Zakladali si rodiny a žili tak ako každý normálny človek. Upíri mali nevýhodu v tom že keď chceli niekde do nejakého domu či bytu tak museli byť pozvaní.

Píše sa rok 2018. Vojna medzi upírmi a vlkodlakmi už ustávala. Na staré krivdy sa zabudlo. Pravdaže že len niektorí zo starších upírov prežili ale bolo ich málo. Vlkodlaci sa dostávali do formy bolo ich viac a viac.

,,Deň sa začal ako každý iný. Som Ruby. Chodím na zdravotnú školu. Moja dobrá kamarátka vlastne jediná už stála pred mojím domom. Carol bola jediná ktorá mi rozumela. Ostatné dievčatá boli zaujaté samé sebou. My dve sme boli samé proti celému svetu. Pekný chlapci v našej triede boli len buď z inej krajiny a nevedeli môj jazyk alebo chlapcov ktorých som chcela boli už zadaní. Ale keď som ich viac spoznala vedela som že to nie je typ pre mňa. Tak som prestala dúfať. Svoje nádeje som vkladala do prihlášok na vysoké školy. Učila som sa poriadne ale kto vie?"

Višla som von z domu a nastupovala som do taxíka. Znie to čudne že práve ja 17 ročné dievča mám dom čo? Moji rodičia zomreli zostal im len tento dom a moja obľúbená mačka Isabell. A niekoľko tisíc dolárov na účte. Pracujem v kníhkupectve. Akurát zastal taxík a ja som prestala uvažovať nad svojím životom. Vystúpila som von a čakala kedy Carol zaplatí vodičovi. Zatiaľ som sa obzerala či do školy nenastúpil nový žiak či žiačka. A predsa. Pozeral sa priamo na mňa. Mohol mať tak 17 rokov a 170 centimetrov. Z tej diaľky som nevidela že či má blond alebo hnedé vlasy. Ale ich som si všimla. Mal ich sivé. Zaujímavé že si vlasy nevšimnem ale oči hej.

Vošla som do triedy a hneď som šla do zadnej lavice Carol si sadla vedľa mňa. Keď vošiel ten záhadný chlapec so sivými očami cítila som sa ako Bella z Twilight ságy keď vošiel Edward do jedálne. Posadil sa len jednu lavicu odo mňa. A celý čas na mňa pozeral. Profesor si nás všimol a hneď nás okríkol:,, Pán Davidson, pani Tomsonová!" Do konca hodiny som len sedela a písala som si poznámky. Keď sa škola skončila a ja som vychádzala narazil do mňa. ,,Prepáč." Pozrela sa do jeho ľadovo sivých očí a vedela som že v budúcnosti si s ním veľa srandy neužijem. ,,Mohol si mi prosím vysvetliť prečo tak na mňa celý deň divne pozeráš?" spýtala som sa ho. On len bez slova odišiel.

Hrozný školský deň som mala za sebou. Prišla som domov. Moja mačka Isabell sa už na mňa tešila. Dala som jej čerstvú vodu a misu plnú pochutiniek. Navarila som si dobré cestoviny na taliansky spôsob. Keď som si išla konečne sadnúť a najesť sa niekto zaklopal na dvere. Moja Isabell sa zľakla a bežala k dverám ako strážny pes. Šla som k dverám a otvorila som. Bol tam tam záhadný chlapec zo školy. ,,Prepáč že som sa tak správal. Inak volám sa Christopher. Smiem ísť ďalej?" spýtal sa ma. ,,Nie. Ale ja sa najem a môžme ísť von. Čo na to povieš?" čo som mu to dopovedala tak Isabell začala mňaučať a znelo to ako keby mala strach. ,,Dobre, napíšem ti správu." Vymenili sme si čísla a šla som späť do kuchyne. Ani som si nestihla sadnúť a zasa niekto zazvonil. Šla som k dverám, ,,Christ... Och Carol to si ty? Poď ďalej." Carol trocha zaskočená čo sa deje opatrne vošla do domu. ,,Prečo si mi skoro povedala Christopher?" čudovala sa. Všetko som jej vysvetlila. Hltala každé moje slovo. Rozhodla sa so mnou ostať. V tom mi prišla správa: ,,Ahoj ideme von?"
Nevedela som čo mám odpísať. Každé jedno slovo som sa poradila s Carol.
Ruby: ,, Môžme. Kde sa stretneme?"
Christopher: ,,V lese pri tej studni."
Ruby: ,,Dobre"
Rýchlo som do seba nahádzala svoje už studené jedlo. Prezliekla som sa. A už aj s Carol sme vyrazili.

Tak máme tu nový príbeh a novú časť dúfam že sa bude páčiť.
Ahooj!