Werewolf or Vampire? {Dokončené}

II.

S Carol som pomaly prichádzala k studni v lese. Neviem prečo sme mali ísť práve k lesu ale to ma teraz nezaujímalo. Christopher o Carol nevedel. V lese som nebola už dlho. Blížili sme sa k studni a ja som stále rozmýšľala prečo máme ísť tak hlboko. Zrazu som ho zazrela ako sedí na lavičke pri studni. Nepočul nás prichádzať a tak som zakašlala. Postavil sa a pozrel sa na Carol. Ako keby niečo urobila. Otočila sa, naposledy pozrela na mňa s výrazom , ,,Prepáč" a odišla. Pomyslela som si: ,,Teraz som stratená." Christopher sa na mňa pozrel a ja som pochopila že mám ísť k nemu. Pomaly som sa blížila k lavičke, sadla som si na ňu a Christopher začal rozprávať. ,,Ešte raz sa ospravedlňujem že som ťa odignoroval keď si sa na niečo spýtala. Bol som myšlienkami inde." povedal a pozrel sa na mňa ospravedlňujúcim pohľadom. ,,To je v poriadku. Ale zvykne sa aspoň ospravedlniť." teraz som sa na neho pozrela s miernym úsmevom na perách. ,,Tak budem ti rozprávať o mojom pôvode alebo budeme len tak na seba pozerať?" spýtal sa s nedočkavošťou v hlase. ,,Môžeme. Som na teba celkom zvedavá."  A mohli sme začať. ,,Tak pochádzam z malého mestečka v Amerike. Rodičia mi zomreli keď som mal šesť. Keďže moji rodičia boli jedináčikovia a nemali nikoho príbuzného tak som bol adoptovaný do pestúnskej rodiny. Nemohli mať vlastné deti a tak som im hneď padol do oka. Ako sa hovorí. Keď som mal 16 tak sa im podarilo mať dieťa. Bol som z toho šťastný. Narodilo sa im dievčatko. Pomenovali ju Abby. Teraz už má rok. Rastie veľmi rýchlo a podobá sa veľmi na jej otca. Na svoje 15 narodeniny som dostal. Huskyho krásneho ryšavého. Pekne som si ho vychoval. Vie rôzne triky a počúva na jedno slovo. Také menšie tajomstvo o mne. Píšem si denník." zasmial sa a začal sa červenať. Jeho blond vlasy sa v slnečných lúčoch trblietali. ,,Nie je trápne keď si píšeš denník. Veď aj ja si píšem denník ale musím si kúpiť ďalší. Tak teraz by bolo na mne aby som povedala o svojom živote. Rodičia mi zomreli keď som mala 16 čiže minulý rok. Na úradoch som to s mojími kontaktami a peniazmi vybavila. Ale nemysli si že som nejaká hlupaňa aby som rozdávala peniaze keď mám prúser. Mám bielu mačku ktorá sa volá Isabell. To je práve tá ktorá na teba tak mňaučala. Po rodičoch mi zostal len dom a Isabell. Súrodencov nemám. Jediný najbližší človek ktorý mi verí je Carol. A ja verím jej. Len si neviem vysvetliť ako si jej jediným pohľadom naznačil aby odišla." zmäteným pohľadom som sa na neho pozrela. ,,Bol som len presvedčivý. A navyše si mala prísť sama." mal pravdu ale trocha ma vydesil jeho tón hlasu keď tie posledné slová vyslovil. ,,Máš pravdu. Už je večer. Musím ísť domov Isabell je už určite hladná." Ukončila som rozhovor a išla som preč keď vtom na chytil a ja som sa otočila. ,,Smiem ťa odprevadiť domov?" spýtal sa s tužobným pohľadom. Kývla som hlavou na súhlas a šlo.

Otvárala som dvere. Isabell už škrabala na dvere ale keď zacítila nevýtaného hosťa ihneď prestala. Poďakovala som sa a vošla dovnútra. Isabell sa najprv bála ale keď zistila že som to ja tak sa hneď šla túliť. Carol sa mi zvyšok večera neozvala. Tak som si ľahla do postele a zaspala som.

Vstala som s pocitom že je sobota. Pozrela som sa na mobil a bol štvrtok. Rýchlo som sa obliekla, upravila dala Isabell papať a rýchlo som utekala na autobus.

Keď som vošla do triedy Carol tam nebola. Christopher na mňa pozeral a profesor už nemal trpezlivosť a hneď ma upozornil. Tak som si šla sadnúť do svojej lavice ako stále, dozadu. Hodina sa skončila a ja som napísala Carol Sms-ku.
R: ,,Prečo si sa mi včera ani dnes neozvala?"
C: ,,Nebolo mi dobre a včera večer som ani ja nebola doma."
R: ,,Dnes sa stretneme?"
C: ,,Nie prepáč. Ale možno zajtra."
R: ,,Ok."
Prekvapilo ma že sa tak Carol so mnou bavila. Ale ani ja nemám niekedy dobrú náladu a vtedy sa ani nikomu neozývam.

Škola sa skončila a ja som šla domov. Dala som Isabell opäť to čo vždy. Veci som odniesla do svojej izby a učila sa. Isabell sa neskôr ku mne pridala a spokojne si vedľa mňa ľahla a spala. Keď sa mi ozval žalúdok že je hladný tak som zišla dole do kuchyne a pripravila si špagety so syrom. Sadlo som si za stôl pridala som si k špagetám aj kečup a začala jesť.

Po niekoľkých hodinách nič nerobenia som sa rozhodla ísť do mestskej knižnice a začala čítať rôzne romány. Keď som sa nešikovne pošmykla na dlažbe na ktorú niekto rozlial vodu tak som si zlomila a porezala ruku. Rýchlo som vzala zobrala si utierky ktoré boli hneď po ruke a začala tlačiť na ranu. Knihovníčka hneď pribehla či má volať záchranku. ,,Nie, ďakujem. Študujem na zdravotníckej škole to zvládnem," a zobrala som si ďalšie servítky. ,,Dobre. Ale keby ste niečo potrebovali zavolajte ma. Dobre?" spýtala sa ustráchaným hlasom. ,,Dobre," odpovedala som stále v šoku. Pribehol ku mne chlapec asi tak isto starý ako ja. ,,Čo sa stalo?" spýtal sa úplne kľudným ale za to chladným hlasom. ,,Nič len som sa pošmykla," odpovedala som. ,, Nevyzerá to tak," rýchlo vyťukal číslo záchranky a za necelých 10 minút prišli. ,,Ako sa ti to stalo?" spýtal sa ma sanitár. ,,Pošmykla som sa na vlhkej dlažbe. Nie je to vážne," snažila som sa ho prehovoriť. ,,Pôjdeš s nami a tam ti to dajú do poriadku." Keď som zistila že sa budem musieť trepať aj do nemocnice a potom domov. Tak som len vyčerpane odpovedala: ,,Dobre." Pozrela som sa na toho záhadného chalana ktorý mi zavolal záchranku ale nevedela som ho nájsť.

Keď som sa domov vracala so zasádrovanou rukou niekto mi napísal Sms.
C: ,,Ahoj mohla by si prosím zastaviť snažím sa ťa dobehnúť." Otočila som sa a uvidela som postavu ktorá nie veľmi rýchlo bežala. Tak som jej šla v ústrety. ,,Ruby čo sa ti stalo?" spýtala sa Carol s ustráchaným hlasom. ,,Len som sa šmykla na mokrej podlahe v knižnici a neviem ako som si porezala a zlomila ruku. Ani by som nešla do nemocnice keby ju mne nejaký záhadný chlapec neprišiel nezavolal záchranku. Sú to len dva stehy. Nemusíš sa obávať. A čo ty? Čo nové?" prišla som k dverám a začala som ich otvárať. Isabell už mňaučala. ,,Ále nič. Bola som so svojími starými rodičmi. Dostali šteňa a tak som sa tam išla pozrieť. A navyše mi dal dedo zajaca pre Armana. Ako by si zabudla je to môj had." Bola som rada že si nevymýšľa. ,,To by s Isabell neboli kamaráti. A aká je to vôbec rada alebo čeľade alebo ako sa to určuje?" zmätene som sa spýtala. A zamierila som na gauč. ,,Korálovka kalifornská." Zvyšok večera som urobila večeru a pozerali sme telku.

Ráno som sa zobudila na to že ma Carol zobúdza že nestíhame. ,, Necítim sa dobre Carol. Dnes nepôjdem do školy. Potom mu pošleš látky čo ste písali?" pozrela sa na mňa s pokojným výrazom. ,,Dobre. Ale si si istá že ťa tú mám nechať osamote?" spýtala sa. ,,Áno a choď už lebo nestíhaš." Ponáhľala som ju pretože by áno len do 30 minút neodišla. Rýchlo sa obula a keď vychádzala z domu poriadne tresla dverami. Isabell si ku mne ľahla a ja som spala až do obeda.

Zobudila som sa na to že mi niekto volá. Bola to Carol. ,,Nemám ti niečo kúpiť?" spýtala sa. ,,Nie mám toho veľa ale Isabell kúp nejaké rybie konzervy. Ďakujem." Poprosila som. V poradí som počula ako sa tam rozprávali druhí ľudia. ,,Dobre. Ahoj!" Vyšla som z postele, šla do sprchy, umyla sa, upravila a zišla do kuchyne a uvarila niečo dobré. O niekoľko minút neskôr prišla Carol. Tak som nám rovno nabrala. Vybalili sme nákup a neskôr sme sa spolu začali učiť. Po hodinách strávených za učebnicami sme sa rozhodli ísť do parku.

,,Ako ruka, bolí? spýtala sa ma keď sme si sadli na lavičku. ,,Trocha. Čo budeme robiť cez víkend?" spýtala som sa pretože som nechcela celý deň stráviť nad učebnicami. ,,Pôjdeme k mojím starým rodičom. Tí nám dajú kľúče od chaty a tam budeme relaxovať. Ja zoberiem Armana, ty Isabell a urobíme si dámsku jazdu."

Tak je tu ďalšia časť. Trocha dlhšia ale možno že lepšia máme tu ďalšie dve nové postavy. Dúfam že sa bude páčiť.
Ahooj!