Werewolf or Vampire? {Dokončené}

III.

Taxík sa už blížil k chate. Nebola veľká ako som si myslela. Ale vedelo sa tam zmestiť veľa ľudí. Keď taxík konečne zastavil a ja som z neho vystúpila tak som cítila vôňu živice. Isabell sa už neuveriteľne tešila že z tej prepravky vylezie. Arman večne len spal čiže on zmenu prostredia neriešil. Z kufra auta sme si vybrali kufre. Carol otvárala dvere do chaty. Rýchlo som vošla dovnútra pretože začalo pršať. Položila som si kufre do predsiene a otvorila som Isabellinu prepravku. Tá z nej vyletela a hneď zamierila na gauč. ,,Bola to rýchlosť svetla," pomyslela som si. Carol mi ukázala izbu do ktorej som sa mohla na tých pár dní ubytovať. Kufre som si vybalila do malej skrine, prezliekla som sa do niečoho pohodlnejšieho než boli rifle a úzke tričko. Obliekla som si voľné tepláky a o 2 či 3 čísla väčšie tričko. Zišla som dole do obývačky a popozerala som si knižnicu ktorá bola veľkolepá. Našla som tam aj môjho obľúbeného spisovateľa Johna Flanagana. Všetky časti Hraničiarovho učňa som prečítala. ,,Pekná čo?" spýtala sa Carol a ja som sa prudko otočila. ,,Úžasná! A tá ich vôňa!" ako každý knihomoľ som milovala vôňu starých kníh. Carol to nechápala pretože ona nebola taká vžitá do kníh ako ja. ,,Dobre. Čo budeme teraz robiť?" keď sa ma na to spýtala ozval sa mi žalúdok. Pozrela sa na mňa a pochopila čo budeme robiť.

Keď sme dojedli a prestalo pršať vyšli sme von. Zobrala som si svoj foťák a rozhodla som sa si niečo nafotiť. Veď som mala mnoho možností. Fotila som si lístie na ktorých boli kvapky dažďa. Carol mi pri tom pomáhala. Niekedy som ja odfotila aj ju. Po lese sme sa pohybovali po tichu. Niekde sme zazreli veveričku či srnku. Ale čo ma vydesilo najviac bolí vlci. Boli len niekoľko metrov od nás. Poriadne sme sa ani nehýbali a stratili o nás záujem. Vydýchla som si.

Vrátili sme sa naspäť do chaty. Isabell a Arman spokojne spali. Prezerali sme si fotky našli sme aj tú s vlkmi, neboli obzvlášť veľkí. Vyzerali ako stepní vlci. Najviac ma zaujal ich alfa. Bol čierny a mal bielu hruď. ,,Poďme si zahrať nejakú stolnú hru!" zmenila som tému. ,,Tak poď." Šla som za ňou do podkrovia. Ako v každom dome bolo podkrovie zapratané rôznymi hlúposťami a nepotrebnými vecami. Zazrela som tam aj luk so šípmi. V rohu miestnosti bol slamený terč. Vždy som chcela mať luk. ,,Vieš čo Carol? Poďme si radšej zastrieľať z luku." Neviem ako som chcela natiahnuť tetivu keď som mala sadru ale chcela som to vyskúšať. ,,Čo? Veď ani nenatiahneš tetivu. Ale ak chceš môžme si dať stávku." Súhlasila som. Vybrali sme luk spolu s všetkými potrebnými vecami von na dvor. Terč sme umiestnili tak aby bola aspoň 1,5 metra nad zemou. Carol mi ukázala aký mám mať postoj a ako mám mať správne ruku. Spomeňte si na scénku z Avatara ako Neytiri učila Jaka správne strieľať a tak to presne vyzeralo. Asi tak 30 minút mi trvalo sa naučiť ako správne mieriť s tradičným lukom. Strieľali sme aspoň 2 hodiny kým nám nepraskla tetiva. A hádajte komu sa to stalo? Mne. ,,Carol prepáč ja som netušila že sa to vôbec dá. Veľmi ma to mrzí." ospravedlňovala som sa jej. ,,Tá tetiva má teda si 40 rokov čiže sa mi nemusíš ospravedlňovať. A inak bola si dobrá aj keď máš sadru a vôbec netuším ako sa ti to podarilo natiahnuť." začali sme sa smiať. Vošli sme dnu do domu so všetkými vecami ktoré sme z povaly doniesli. Pripravili sme si jedlo ktoré bolo už aj našou večerou. Neskôr sme sa umyli a šli sme spať.

Ráno som sa zobudila ako prvá. Všade som otvorila okná, prezliekla sa, nakŕmila aj zvieratá síce som sa bála či ma ten had nezožerie tak som mu rýchlo hodila to mäso a odišla do kuchyne. Urobila som praženicu. Carol sa na tú úžasnú vôňu zobudila. ,,Dobré ráno a dobrú chuť!" pozdravila som ju keď šla k stolu. ,,Napodobne." Ešte s rozospatým hlasom odpovedala. Keď sme dojedli tak som za nami poupratovala. Keď som začula čudný zvuk. ,,Carol? Čo to je?" vystrašené som sa opýtala. ,,Snažím sa zapnúť telku. Chvíľu to potrvá. Poď si sadnúť ku mne." Tešila som sa že budeme pozerať telku. Povedala mi to a ja som zamierila na ten úžasne mäkký gauč. Isabell sa k nám pridala. Keď som konečne naladila správnu stanicu starého televízora tak Carol už spala. Tak som telku vypla, zobudila Carol a šli sme spať. Vstala som skoro ráno a keďže sme dnes mali ísť domov tak som si uvarila kávu. Dala som Isabell a Armanovi najesť a neskôr som urobila aj raňajky. Carol sa zobudila na to že je jej zima pretože som otvorila okná. ,,To nemyslíš vážne veď je zajtra škola a ty tak skoro ráno vstávaš!" A keďže bola lenivá vstať z postele napomohla som jej. Odkryla som ju. Vtedy sa začali hry o život. Carol prudko vstala z postele a začala ma naháňať po celej chate. A keď bola vyčerpaná sadla si za kuchynský stôl a čakala na raňajky a rannú kávu. ,,Nevedela si ma zobudiť milšie? Pretože som si myslela že zamrzne!" pozrela na mňa pohľadom zabijaka ale ja som sa len usmiala. ,,Nie pretože nám treba zbaliť veci domov a skoro vyraziť keď keď chceme byť doma o 15:00." Viac slov sme nepotrebovali. Po raňajkách sme si zabalili veci a čakali na taxík. Myslela som si že nám to bude na dlhšie ale stihli sme to o 2 hodiny skôr. Isabell sa nedočkavo vrtieť v prepravke. Arman vo svojom terárku pokojne spal veď čo sa dá čakať od hada.

Taxík konečne prišiel a ja som všetky svoje veci dala do kufra to isté aj Carol. Taxikár sa nám prihováral ale my sme mu odpovedali len veľmi stručne: áno alebo nie. Zaniesli sme kľúče od chaty Caroliným starým rodičom. Z tamadiaľ sme pokračovali do obchodu aby sme si mohli na pondelok pripraviť desiaty. A cesta pokračovala ku mne domov.

Vošla som do domu a ihneď som šla otvárať okná. Isabell som vypustila aby si mohla pretiahnuť kosti. Veci z chaty som dala do práčky a zapla ju. Neskôr som nachystala obed. Carol pripravila kuchynský stôl. Keď sme dojedli začali sme sa učiť na pondelok.

Dokončili sme sa po 2 hodinách. ,,Nikam nejdeme? Napríklad do tej úžasnej knižnice kde som spadla?" Keď som si spomenula na tú úžasnú príhodu tak ma zabolela ruka. ,,Jasné, naučím sa aspoň právne padať!" Začali sme sa smiať. Chcela som si dať dole sadru pretože som ju už mala mať dole a do nemocnice sa mi teraz nechcelo ísť. Tak sme tú sadru dali svojpomocne dole. Všimla som si že rana sa zahojila a ruka už bola v poriadku. Veď prešlo niekoľko dní a zlomenina sa hojí trocha viac dní.

Autobusom sme prišli až pred mestskú knižnicu. Vošli sme do nej a zamierili do oddielu Fantasy. Bol to náš obľúbený žáner. Keď sme si každá vybrali knihu šli sme si do automatu zobrať kávu. ,,Ruby nie je to náhodou Christopher?" pozrela sa na mňa pohľadom ktorý nebudem ani opisovať. ,,Áno a čo? Mám sa mu hodiť okolo krku?" vedela som čo prichádza a začala som byť trocha nervózna. ,,Nie ale mohla by si nadviazať konverzáciu." prekrútila som očami. ,,Keď si taká akčná môžeš to skúsiť ty!" nemala som na to náladu. ,,Čo tu robíte? A prečo tak kričíte? Čo sa tu o mňa hádate?" spýtal sa s zaujímavým pohľadom. S Carol sme sa pozreli na seba a následne na neho. ,,Nie to by ma ani nenapadlo. Len Carol niečo odo mňa chcela a stále to opakovala dokola," možno som jeho city s tou prvou vetou zranila až neskôr som si to uvedomila. ,,No nič potom. Ahojte zajtra!" otočil sa a odišiel preč. ,,Prečo si mu tak ublížila?" spýtala sa s vyčítavým pohľadom. ,,Ja som si to len teraz uvedomila. Nemyslela som to tak."

Keď sme sa vracali domov tak sme sa ešte zastavili v obchode. Kúpili sme si nejaké sladkosti a veci na zajtrajší obed. ,,Tak... Môžem u teba prespať?" spýtala sa Carol. ,,Určite! Veď to je v poriadku. Aj tak som vtom veľkom dome sama s Isabell. A navyše Arman sa má u nás doma dobre."

Domov sme sa neponáhľali. Ešte sme pobudli v kaviarni dali sme si menší zákusok. Boli sme ešte v kníhkupectve každá sme si kúpili jednu knižku a až potom sme šli domov.

Otvorila som dvere do domu a Carol šla otvoriť okná. Isabell nás prišla milo privítať. Arman na nás pozrel a vedel že dostane žrať. Tak sme im dali jesť a my sme si uvarili večeru a šli spať.

Je tu ďalšia časť. Dúfam že sa bude páčiť. Tak Ahoj!