Line on paper

1. 𝐄𝐯𝐞𝐫𝐲𝐭𝐡𝐢𝐧𝐠 𝐢𝐬 𝐡𝐚𝐫𝐝.

Ubehli 2 týždne po tom, čo som sa prebral. Domov ma stále nepustili pre moje zranenia.

Dlhodobá kóma mi spôsobila nejaké poškodenia na mozgu. Nehoda mi na druhú stranu spôsobila zlomené rebrá, ktoré sa za tú dobu už vraj celkom zahojili a popraskané stavce chrbtice sú na to vraj tiež fajn. Predovšetkým mi to ale spôsobilo zlomené srdce.

Celé dva týždne som ležal na nemocenskej izbe a pozeral do stropu. Doslova ako živá mŕtvola. Bola to naozaj strašná nuda. Chcel som ísť domov. Rodičia sa so mnou snažili byť každý deň. Niekedy im to však pre prácu nejde. Nechcem znieť hnusne, ale najradšej by som zostal sám s mojími myšlienkami.

Dnes som sa mal učiť chodiť. Vedel som, že to bude zvláštny pocit: po polroku stáť na nohách.

Na izbu po mňa prišiel doktor, ktorý ma posadil na vozík a odviedol do miestnosti, v ktorej sa vykonávajú rehabilitácie.

Vozík zastavil pri nejakej tyči pripevnenej po celej jednej stene miestnosti.

,,Pre začiatok bude super, ak zvládneme postavenie, v ktorom sa zvládneš sám bez mojej pomoci len s tyčou udržať," usmial sa na mňa doktor.

V miestnosti okrem nás bola len nejaká ďalšia doktorka s dievčaťom možno v mojom veku. Malo pekné dlhé blond vlasy. Tiež malo niečo s nohou, avšak sa už učilo chodiť pri tyčiach aj z pravej, aj z ľavej strany.

,,Samozrejme ti teraz pomáhať budem, bolo by to neprofesionálne, keby som ťa nepridržiaval vôbec. Môžeme?"

Len som s malým úsmevom prikývol.

Doktor mi pomohol sa ako tak dostať na moje dlho nepoužívané nohy. Mierne som zaskučal od šoku. Je to zvláštne stáť na nohách, ktoré mám celý život.

Obe ruky som predpažil a končekmi prstov sa začal dotýkať tyče. Stisk som spevnil a chytil tyč do celých dlaní.

,,Môžem ťa začať pomaly púšťať? Myslíš, že sa sám udržíš?"

Opätovne som odpovedal kývnutím.

Doktor ma pustil a ja som stál sám. Stál som tak asi 5 sekúnd, kým som nezačal cítiť bolesť vystreľujúc do mojej chrbtice.

Rozhodol som sa si sadnúť späť do vozíka, aby som zabránil väčšej bolesti. Bolesť do pár sekúnd celkom odišla.

Započul som tlieskanie spoza mňa. Otočil som sa. Dlhovlasá blondína sedela taktiež vo svojom vozíku, pozerala sa na mňa, usmievala sa a tlieskala.

,,Gratulujem! O chvíľu budeš behať ako poľný zajac po poliach!" Úsmev jej neopúšťal tvár.

,,Toto bude trvať trošku dlhšie ako chvíľu," potichu som zo seba dostal.

,,Nebuď pesimista. Bude to skôr, ako si možno myslíš!"

,,Som len realista."