Line on paper

8. 𝐌𝐨𝐦? 𝐖𝐡𝐨 𝐢𝐬 𝐡𝐞?

Stále som sedel na posteli a dookola si čítal želanie od päťročného Jungkooka. Vŕtalo mi neustále hlavou, kto je ten Minie. Premýšľal som, ale môj mozog nespolupracoval podľa mojich predstáv.

,,Chcel by som spoznať Minieho." Šepol som si sám pre seba. Nerozumel som tomu. Nerozumel som, prečo sa mi musí diať toľko vecí práve teraz, kedy by som si mal užívať môj predsa len stále dospievajúci vek.

Začal som uvažovať viac aj na vzdory môjmu spomalenému mozgu. Skúsim sa na toho Minieho spýtať rodičov, možno mi niečo povedia. Ako prvé však chcem určite vyriešiť záhadu Jimina. Jimin, Minie, Min, Jimin. Je to len náhoda alebo mi príde tieto dve mená strašne podobné? Čo keď... Čo keď je toto ten dôvod, prečo vidím Jimina v snoch? Ale veď prečo by som mal na tom papieri napísane ,,Chcel by som spoznať..." To nedáva žiadny zmysel, Jungkook.

Rozhodol som sa teda tak, že sa skúsim spýtať rodičov, ale zároveň napíšem aj Rosé, vzhľadom na to, že by mala mať pri sebe mobil. Ale najskôr idem za rodičmi. Barle si neberiem. Viem celkom už chodiť a keď tak sa môžem pridržiavať o stenu alebo nábytok. Papierik som si zobral do rúk ako dôkaz.

Postavil som sa na moje nohy. Nebolo to nejako ťažké. Skúsil som urobiť krok a potom ďalší. Bol som na seba hrdý, že mi aj taká obyčajná vec ako chodenie ide tak dobre. Človek si nič neváži, kým niečo nestratí a to si uvedomujem za posledný mesiac vo veľkom množstve.

Pomalým tempom som sa dostával z izby do kuchyne, kde som videl, ako mamka chystá nejaké jedlo, asi by som ju nemal teraz rušiť, ale chcem vedieť odpovede hneď.

,,Kookie! Akurát chystám jedlo, chcela som sa ťa ísť spýtať, či si nedáš." Sladko sa na mňa usmiala. Vždy som mal rád úsmev mojej maminky.

,,Samozrejme, že áno. Vonia to dobre." Úsmev som jej oplatil.

,,Dobre. Ani si nevieš predstaviť, ako som za teba rada, že si doma, že si zdravý." Prišla ku mne a objala ma.

,,Veď aj ja som za to rád, mami. A... počuj, chcel som sa na niečo, alebo teda skôr na niekoho opýtať," vysypal som zo seba až nezrozumiteľne rýchlo a ticho. Mamka to však počula a pozrela sa na mňa zaujatým pohľadom.

,,No... na koho." Naznačila mi, že sa môžem spýtať.

,,Tak... našiel som na mojej nástenke obálku, kde som mal napísané priania k osemnástim narodeninám, veď vieš, ktorú myslím." Prikývla. ,,Najstarší papierik, čo som tam vhodil," ukázal som jej ho ,,je na ňom napísané, no, sama si to prečítaj. Zaujíma ma, kto to je, a prečo sa jeho rodičia na nás hnevajú." Vysvetlil som mamke, čo všetko od nej chcem, skôr potrebujem vedieť. Papierik si prečítala a následne sa na mňa smutne pozrela.

,,Kookie, toto je naozaj dlhý príbeh, ktorý sme ti nepripomínali práve preto, aby si sa na to nepýtal a zabudol si na to." Papier zahodila do koša. ,,Choď do obývačky k ockovi, o chvíľu bude jedlo." Povedala smutným hlasom a ja som zostal zarazený.

Asi nikdy som nebol viac zmätený ako teraz. Prečo to zahodila? Prečo bola odrazu smutná? Na čo by so mal zabudnúť, že mi to niekedy hovorili?

V hlave som mal ešte viac otázok ako do teraz.