Line on paper

17. 𝐅𝐢𝐧𝐚𝐥𝐥𝐲. 𝐈 𝐤𝐧𝐨𝐰 𝐭𝐡𝐞 𝐚𝐧𝐬𝐰𝐞𝐫𝐬.

Otvorili sa dvere staršieho domu, v ktorých stál pomerne mladý muž. Kim Namjoon, ako ho otec pomenoval. Pozval nás do vnútra a usadili sme sa na pohovku. Otec si však sadol na kreslo, ktoré bolo umiestnené v rohu izby. Pozrel sa prázdnym pohľadom do tváre Namjoona.

,,Chce poznať príbeh rodiny Park," povedal otec smutným hlasom. Namjoon nahodil takzvaný 'smutný úsmev' a začal rozprávať.

,,Dobre teda. Je to ale naozaj komplikovaný príbeh, ktorému možno na prvýkrát nepochopíš. Táto rodina bola z celej našej rodiny najzaujímavejšia, vieš, Jungkook? Pani Park bola, možno stále je, staršou sestrou tvojej matky. V pomerne mladom veku sa začala stretávať s mužom menom Park. Boli si naozaj blízky a tak nebolo divné, keď spolu po niekoľko mesačnom kamarátstve začali chodiť. Boli spolu šťastní. Sestra tvojej mamy o ňom však nevedela jednu podstatnú vec. Náboženstvo. Nevedela nič o tom, čo vyznával, lebo jej to niekdy nepovedal. Až pred svadbou, ktorá sa za niekoľko rokov ich chodenia spolu uskutočnila.

Náboženstvo, ktoré celá rodina pána Park vyznávala je veľmi zaujímavé. Veria v to, že na svet nemôže prísť nový život bez toho, aby niekto nezomrel, lepšie povedané sa za ten život neobetoval. Presvedčil ju, aby v toto náboženstvo verila taktiež. Nepresviedčal ju ani nejako dlho a pridala sa k nemu.

Mali svadbu. Krátko po svadbe pani Park otehotnela a o deväť mesiacov neskôr sa im narodil krásny a zdravý syn. Pomenovali ho Park Jimin a od mala ho vychovávali taktiež v tomto náboženstve, čo bola aj osudná chyba pre túto mladú, šťastnú, trojčlennú rodinku.

Niekoľko rokov sa nič nedialo. Potom si tvoja mamka si našla tvojho otecka. Po ďalších niekoľkých rokoch mali svadbu. Opätovne krátko po ich svadbe sa stala tá radostná vec, že si sa blížil veľkou rýchlosťou, Jungkook.

Jimin bol jediné dieťa rodiny. Všetko v podstate robil sám a o veľa veciach sa nemal s kým rozprávať, lebo mu nikto nerozumel. Mal až prehnane veľkú fantáziu a vymýšľal si stále možné aj nemožné veci. Nebolo preto divu, že keď sa dozvedel o tom, že bude mať bratranca bolo to to najšťastnejšie dieťa na svete. Mal vtedy 16 a stále žil vo svojom svete. Bol veľmi uzatvorený, ale aj tak sme ho mali všetci radi.

Od doby, čo sa o tebe dozvedel, tak trávil každý jeden deň pri tvojich rodičoch a pomáhal im s úplne všetkým, na čo mali len pomyslenie. Jimin bol v podstate radosť celej rodiny.

Prešlo deväť mesiacov a ty si sa rozhodol, že už je tvoj čas. Rodina Park bola v ten čas v Seoule, a tak si po celú dobu tvojej cesty volali s tvojim oteckom." Namjoon sa usmial na oca.

---

,,Nevyzerá to dobre."

,,Ako to, že to nevyzerá dobre?"

,,Pravdepodobne prežije buď len tvoja sestra alebo to dieťa."

,,Ako to myslíš?!"

,,Všetko sa im tam skomplikovalo. Už sú tam strašne dlho a nevyzerá to dobre."

,,Veď sú to doktori! Nech sa snažia!" Mamina začala pomaly plakať a ja som plakal s ňou. Nenechali ma byť s nimi v jednej izbe a telefonovať, ale tieto steny sú naozaj tenké.

Plakal som opretý o stenu a modlil sa, aby sa nič nestalo a všetci to prežili. Napadla mi jedna vec. Mojim poslaním bolo sa predsa jedného dňa pre niekoho obetovať. Aspoň tak som sa to za tie roky života naučil.

Potichu som otvoril dvere do kúpeľne, v ktorej som následne zamkol. Plakal som ešte viac pri pomyslení na to, že môj čas sa obetovať nadišiel práve teraz.

---

,,Mal si naozaj komplikovaný pôrod Kookie a do poslednej chvíle bolo takmer jasné, že buď zomrieš ty alebo tvoja mamka. V momente, kedy bolo všetko v tom najlepšom poriadku a ty si sa zdravý narodil a tvoja mamka prežila, bohužiaľ naša rodina zároveň prišla o jeden život. Jimin sa za vás 'obetoval'. Doktori zistili, že naozaj jeho srdce prestalo biť, keď si sa ty prvýkrát nadýchol."

Otcovi skĺzla neposedná slza po líci, Namjoon od nej nemal ďaleko a ja som sedel na gauči zo zimomriavkami po celom tele.

,,Pán a Pani Park vás od toho dňa neznášajú. Dávajú vám za vinu to, že kvôli tebe prišli o Jimina. Prerušili kontakt s každým a do dnes sa s nimi nevieme skontaktovať. Mali by si však uvedomiť, že chyba bola na ich strane. Mali zvážiť svoju výchovu."