Line on paper

6. 𝐡𝐨𝐦𝐞

Sedel som na stoličke v nemocničnej čakárni a čakal na mojich rodičov, ktorí mali každou chvíľou prísť. Pri mne sedela Rosé, ktorá čakala so mnou. Prišli sme na to, že bývame len o pár ulíc ďalej. Dohodli sme sa preto, že keď Rosé prepustia budeme sa stretávať aj s Pezz. Teraz si dáme s touto záhadou pauzu, až dokým Rosé neprepustia.

Rosé aj chápe, že za ňou pravdepodobne nebudem môcť prísť. Budem sa snažiť pospomínať si na môj život pred tou strašnou nehodou. Hlavne nemôžem myslieť na to, že na posteli, na ktorej mám spávať, v mojich snoch pravidelne sedáva Jimin.

Čakali sme spolu ešte ani nie päť minút a už som videl mojich rodičov, ako sa pred nimi otvárajú pohyblivé, presklenné dvere a ako následne vchádzajú na recepciu.

Hneď, ako ma uvideli, sa im na tvári objavil široký úsmev a mne tiež. Podišli ku mne a postupne ma objali. Najskôr mamina a potom otecko. Objatie som im s úsmevom opätoval a postavil sa zo stoličky. Zobral som si do ruky barle, ktoré dúfam, že už do pár dní potrebovať nebudem, vzhľadom na to, že moje nohy si na chôdzu zvykali naozaj veľmi rýchlo.

Rodičia pozdravili Rosé a popriali jej ešte veľa šťastia počas týchto troch dní, ktoré tam ešte mala stráviť a taktiež, aby sa čoskoro naučila chodiť. Rosé im len poďakovala. Nepovedala im, že chodiť bude až o trošku dlhšiu dobu. Chápem, hovoriť to cudzím ľuďom je asi blbé, ale aj tak, mohla byť úprimná. Na to je však Rosé až veľmi veľký sunshine.

Rodičia mi pomohli nasadnúť do auta, aj keď mne to nerobilo žiadny problém. Viem však, že sú to moji rodičia, ktorý sa o mňa veľmi boja a to hlavne v takomto stave, kedy ma len pred pár sekundami pustili z nemocnice.

Z okna nášho auta, ktoré vidím, že je nové, predsa len, po tej autonehode pochybujem, že by sme jazdili na rozbitom aute, som pozoroval krajinu Busanu, ktorá sa teda nezmenila. Pamätám si všetko presne tak, ako to vidím teraz, čo ma celkom tešilo.

Moje myšlienky, ako som sa pozeral po Busane, sa zmenili na rozmýšľanie o tom, čo sa vlastne za toho polroka, čo som bol v kóme, stalo. Autonehoda sa odohrala podľa všetkého v máji, to znamená, že bol december vzhľadom na môj mesačný pobyt v nemocnici. Nikde nebol sneh, ale na to som si za celý môj život v Kórei zvykol.

Teraz mi vlastne až došlo, že som starší. Narodeniny som mal v septembri. Nenastúpil som do ďalšieho ročníka. Neoslávil som ani môj vstup do dospelosti. 1. 9. som mal 18. Neožral som sa s kamarátmi, aha, ja vlastne nemám kamarátov.

Rosé je moja kamarátka. Moja jediná skutočná kamarátka. Kto je v skutočnosti Jimin? Je nejaký skutočný Jimin? Bol niekedy nejaký skutočný Park Jimin?

Dúfam, že na tieto otázky budem poznať niekedy odpoveď. Na to mi pomôže Rosé a Perrie.

Auto sa zastavilo pred domom, ktorý poznám z mojich až strašidelne živých snov. Ozvalo sa cvaknutie zámkov. Videl som, ako moji rodičia vystupovali. Nemal som odvahu na to sa pozdvíhať sám, lebo som sa bál, že na mieste, kde sa s Jiminom stretávam v snoch, sa môj stav ešte zhorší.

Otvorili sa dvere pri mojom mieste. Mamka mi podala ruka a pomohla mi vstať medzitým, čo mi otec vyberal z kufra barle.

,,Tak poď," usmiala sa na mňa mamka.

,,Bojím sa," priznal som sa.

,,Čoho?" zmätene sa ma opýtala.

,,Čo ak sa to tu zhorší?"

,,Čo by sa tu malo zhoršiť, zlatko?"

,,Veď vieš, hovoril som ti o ňom." To ňom som až zašepkal.

,,Zlatko, ak potrebuješ napríklad psychológa, tak ti ho bez problémov vybavíme." Smutne sa na mňa pozrela.

,,Mami, ja nechcem psychológa. Pomáha mi Rosé"

,,Dobre, ak to ty vnímaš takto, tak potom dobre, nebudeme ťa s ockom do ničoho nútiť, ani ťa na nič prehovárať," usmiala na na mňa a ja som ju objal.

,,Ďakujem, mami."

,,Tak čo? Ideme teda domov?" Za mojim chrbátom sa objavil ocko s neutrálnym výrazom. On vie, že to nie je ľahké...