Line on paper

10. 𝐢𝐝𝐞𝐚

Tou správou som bol zarazený, ako to, že sú také múdre, ak teda bude mať ten nápad vôbec nejakú hlavu a pätu. Neváhal som preto a rozhodol sa Rosé odpísať.

Chorá sušienka^^: Som hore! Myslel som si, že mi to dáš celé do jednej správy, aby som na to nemusel čakať, ale to nevadí, lebo som vôbec vďačný za to, že mi s Perrie pomáhate. Zatiaľ tá tvoja správa znie celkom logicky, tak som zvedavý, na čo ste teda prišli, lebo mne naozaj nič nenapadá, ako by sa dalo len podľa mesta v ktorom býva/býval zistiť, či žije alebo nie.

Rosie ^^: Presne som čakala, že nebudeš mať najmenšie tušenie :D No každopádne, Pezza má tu všade známych s celkom obstojnými pracovnými pozíciami a má jedného kamaráta, ktorý pracuje na matričnom úrade mesta! A vieš, čo je matričný úrad, Kookieno? Predsa taká super vec, kde sa zapisujú všetci obyvatelia mesta, ak sa tu narodia, je tam rok narodenia a ak ZOMRÚ je to tam aj s rokom!

Chorá sušienka^^: To si robíš srandu... Ja nemám slov... Normálne mi vybuchli asi všetky mozgové bunky práve, Rosé! Ako sa jej podarilo prísť vôbec na takéto detaily?!

Rosie ^^: No, vieš, Pezzine IQ testy ukazujú trošku vyššie číslo :D Ja sama netuším, ako mohla zachádzať do takýchto detailov :D

Prečítal som si správu a následne sa ozvalo tiché zaklopanie na dvere mojej izby. Dvere sa pomaly otvorili a na prahu miestnosti stála mamka.

,,Dobré ránko, Kookie. Prišla som ti povedať len, že o chvíľu budú raňajky, tak môžeš pomaly prísť do kuchyne."

,,Dobre a čo je na raňajky?"

,,Chlieb vo vajci." Usmiala sa na mňa, vie, že to sú jedny z mojich najobľúbenejších raňajok.

,,Mňam, už idem." Začal som sa pomaly dvíhať z postele a začal pomaly kráčať do kuchyne, kde už otecko dával na tri taniere po päť kúskov chlebíkov. Všade po kuchyni sa niesla vôňa mojich prvých domácich raňajok, na ktoré som sa tešil po celú dobu, čo som bol v nemocnici.

,,Kto bude ešte chcieť, tak si doberte." Usmial sa a do stredu stola položil väčší tanier, na ktorom bolo položených viac chlebíčkov.

,,Ináč," začal znova otec, ,,o čom ste sa včera rozprávali, že ste boli potom po zvyšok dňa obaja zamlknutí?" Ja som si odhryzol z chleba, lebo som bol celkom zaujatý tým, čo mu mamka povie.

,,Prezeral si priania z obálky." Nič viac nepovedala.

,,Dobre, a?" Popohnal ju otec, aby hovorila ďalej.

,,Našiel tam želanie z doby,kedy bol naozaj veľmi malý."

,,Stále čakám na to, ako to vyvrcholí."

,,Aj ja." Ozval som sa potom, čo som prehltol posledný kúsok chlebíka.

,,Kookie, nechceš mi to radšej ty povedať, lebo z maminy to ide ako z chlpatej deky."

,,Kľudne. Pýtal som sa jej na to, kto je nejaký Minie a prečo sa na nás jeho rodičia hnevajú." Vysypal som zo seba na jeden nádych.

,,A do pi..." Povedal otec a v strede nadávky sa zastavil. S mamou sa na seba so strachom v očiach pozreli.

,,Čo je?" Spýtal som sa už celkom dosť podráždene, lebo som naozaj netušil, čo sa deje.

,,Ale nič, len je to jednoducho niekto na koho sme už úplne zabudli." Povedal otec a na konci nezabudol na falošný smiech.

,,Ako sa volá celým menom?"

,,Zlato, naozaj to nie je nikto, kto by ťa mohol nejakým spôsobom zaujímať." Mamka ma jemne pohladila po ruke a usmiala sa na mňa.

,,Fajn, tajte mi kľudne aj celý môj život, mne je to jedno! Ja si viem všetko zistiť aj sám!" Nahnevane som sa postavil a pomalým krokom si to odkráčal do izby a samozrejme som nezabudol poriadne plesknúť dverami, aby rodičia vedeli, že ma naštvali.

Po tom, čo som 5 alebo 6krát prerábala matiku a stále neviem, či to mám vlastne dobre alebo nie som sa rozhodla vydať kapitolku. Milujte ma, prosím :(❤️