Line on paper

7. 𝐞𝐧𝐯𝐞𝐥𝐨𝐩𝐞

Bol som už len pár krokov od môjho domu, v ktorom som vyrastal a bol pripravený doň vstúpiť aj napriek môjmu strachu z toho, ako budú vyzerať moje sny v tomto prostredí.

Otec odomkol vchodové dvere jeho kľúčikom a následne otvoril dvere, do ktorých hneď za tým vstúpil. Mamina ma popohnala, aby som ďalší vstúpil ja. Pridržiavala ma za môj chrbát a ja som pomaly vstupoval dovnútra.

,,Dáš si niečo na jedenie alebo pitie, Kookie?" Spýtal sa ma otec.

,,Teraz nie. Možno neskôr. Môžem ísť do izby?"

,,Samozrejme, len choď," usmiala sa na mňa mamka.

Prešiel som do zadnej časti nášho prízemného domu, kde sa nachádzala moja izba. Mala zatvorené dvere, otvoril som ich a vstúpil do miestnosti, ktorú som videl len v snoch.

Bolo to tu rovnaké. Na ľavej strane od dverí som mal stále posteľ a na pravej skriňu. Oproti dverí okno a pod oknom stôl so stoličkou. Po stenách ešte pripevnené rôzne poličky s fotkami a ďalšími doplnkami. Samozrejme mi nechýbala v izbe ani nástenka, kde som mal rôzne veci, na ktoré som nemal v daný moment zabudnúť. Podišiel som k nástenke bližšie.

Prišpendlená obálka s nápisom 18 mi hneď udrela do očí. Dobre si pamätám, čo to je. Asi od piatich rokov som si písal moje prianie na narodeniny a tú obálku som mal otvoriť v deň mojich osemnástich narodenín. Hneď, keď som sa ako malé dieťa dozvedel o tom, že som dospelý od osemnástich, som to využil na rôzne priania. Mojim rodičom to vždy prišlo čudné, na to si pamätám, toto na mne nikdy nechápali. 18 som mal už pred dlhou dobou.

Obálku som od špendlil z nástenky a vybral sa s ňou na posteľ. O stenu som si oprel barle a obálku začal otvárať. Bola celkom natlakovaná papierikmi za všetky tie roky.

Vybral som prvý papierik a začal ho čítať.

,,Je na čase splniť si priania." Povedal som si pre seba.

'Ahoj, osemnásťročný Kookie. Som tvoj desaťročný Kookie a chcem ti povedať, čo si prajem, čo by som aj ako desaťročný chlapec mal mať, ale nemám a ja neviem prečo.
Na moje osemnáste narodeniny by som si želal kamarátov. Nič viac. Budem rád, ak budeš mať veľkú partiu super ľudí a ako hovorí maminka, na narodeniny sa ožerete.

Tvoj mladší Kookie.'

To ma zabolelo. Od mojich desiatich som sa v podstate neposunul. Nie. Mám Rosé. Mám kamarátku. Mám dokonca aj Perrie. Mám niekoho. Desaťročný Kookie by bol na mňa hrdý. Papierik som odložil a vytiahol z obálky ďalší o niečo väčší a pravdepodobne ešte starší podľa toho, akým veľkým písmom to je písané. Je to možno aj najstaršie prianie. To si nechám na koniec, rozhodol som sa.

Prešiel som si všetky ostatné papieriky a zamýšľal sa nad tým, že som v podstate stále ten istý malý Jungkook, ktorý stále len po niečom túži ale mať to z nejakého dôvodu nemôže.

Šestnásťročný Jungkook by si želal frajerku. 
V duchu som sa zasmial a v hlave som si vybavil dúhovú vlajku, ktorá ma začala reprezentovať v mojich sedemnástich, kedy som si na plno uvedomil, že som gay.

Päťnásťočný Jungkook by si želal dostať sa na strednú podľa jeho predstáv.
Výzva bola splnená. Dostal som sa na konzervatórium s odborom spev. Vlastne teraz ani neviem ako to bude. Neviem, kedy opäť nastúpim do školy.

Štrnásťročný Jungkook by si želal skúsiť fajčiť.
Úprimne povedané som to do teraz neskúšal a vôbec ma to neláka. Prepáč Jungkook z minulosti, ale toto ti nesplním.

Trinásťročný Jungkook by si želal jednotky na každom vysvedčení.
To je naozaj zaujímavé prianie. Nie som síce jednotkár, ale horšiu známku ako trojku som od vtedy nemal. Mal som trojku v deviatej triede a bolo to z fyziky, ktorá ma vôbec nebavila a som rád, že ju na strednej už nemám.

Dvanásťročný Jungkook by si želal zdravie pre ocka ale hlavne pre maminku.
Viem, prečo som to napísal. Bol to rok, kedy maminke hrozila vážna choroba, ktorá sa ale našťastie nikdy nepotvrdila. Hrozila jej rakovina, už ani neviem čoho a som rád, že som na toto obdobie zabudol. Mamky by som sa nikdy nevzdal.

Jedenásťročný Jungkook by si želal svaly, aby sa mohol ubrániť pred hnusnými spolužiakmi, ktorý ho bili.
Bol som šikanovaný, ale netrvalo to dlho. Trvalo to asi len týždeň. Potom som to povedal rodičom a od vtedy som mal pokoj.

Šesť až deväťročný Kookie by si želal prefarbiť si izbu, mikrofón, karaoke a súrodenca alebo bratranca.
Izbu mám prefarbenú, mikrofón s karaoke vlastníme ako rodinka a veľmi sme sa s tým zabávali.

Súrodenec alebo bratranec ma zarazil. Nemám ani jedno a keď na tým tak premýšľam, tak mi je možno samému lepšie.

Bol čas otvoriť moje prianie z doby, kedy som mal päť rokov.

'Ahoj, Kookie. Naučil som sa písať, tak ti napíšem, čo by som si želal a možno by si to mohol zariadiť, keď budeš veľký.
Chcel by som niekedy poznať Minieho. A prosím zariaď, aby sa na mojich rodičov a na mňa už Minieho rodičia nehnevali.

Tvoj Kookienko'

Kto je Minie? Prečo sa na nás hnevajú jeho rodičia? Prečo si ho nepamätám? Bol to môj kamarát?