Line on paper

2. 𝐑𝐨𝐬𝐞

Nerobilo mi problém naučiť sa stáť. Bolo mi to treba len zopakovať, aby som to nezabudol úplne.

Bol som v štádiu, kedy som sa už učil chodiť a to neubehol ani jeden celý týždeň. Noci týchto dní boli stále rovnaké.

Dlhovlasé, blond dievča som stretol teraz len druhýkrát. V deň mojej prvej hodiny učenia sa chodiť.

,,Ahoj!" pozdravila ma s jej stále rovnakých úsmevom. ,,Hovorila som ti to, o chvíľu budeš behať jedna radosť! Už sa učíš chodiť! To je úžasné!" Toto dievča mi príde ako chodiace šťastie. Mizne jej ten úsmev niekedy z tváre?

,,Stále by som to nevidel veľmi ružovo," odpovedal som jej popravde.

,,Ale, prosím ťa. Som Roseanne mimochodom, ale stačí Rosé." Natiahla ku mne ruku.

,,Jungkook."

,,Som zvedavá, ako ti to chodenie pôjde. Budem ti držať palčeky."

,,Ďakujem, ale veľmi by som sa netešil. Nemyslím si, že to bude niečo úžasné."

,,Nikdy to nie je úžasné na prvý pokus. Ja som sa pri mojom prvom pokuse medzi tými tyčami strepala na zem!" začala sa smiať.

,,A nestalo sa ti vtedy nič?" spýtal som sa zmätene.

,,Vzhľadom na to, že som dopadla na nešťastnú nohu je možné, že už nikdy nebudem chodiť. Od vtedy vlastne som v chodení vôbec nepostúpila a stále sa len zhoršujem." Prvýkrát jej zmizol úsmev z tváre, posmutnela. To som nemal v úmysle.

,,Rada si vykonávala aktivity, kde bolo potrebné chodenie?"

,,Tancovala som so skupinou. Chýba mi to, ale človek nič nenarobí. Stalo sa to a ja s tým už ani nič spraviť nemôžem."

,,To je mi ľúto, prepáč."

,,Neospravedlňuj sa." Opäť sa jej na tvári objavil úsmev. ,,Len sa, prosím, drž tých tyčí," opäť sa zasmiala.

,,Dobre, budem."

,,Veľa šťastia, Jungkook."

,,Ďakujem, Rosé."

Prišiel ku mne doktor, ktorý ma následne odviezol k tyčiam.

,,Budem ťa držať. Aj keby si veľmi chcel ísť sám, tak to jednoducho nepôjde a budem stále tu," usmial sa doktor.

Až teraz som si všimol jeho menovky ,,Kim SeokJin".

,,Dobre," pošepol som si viac-menej pre seba.

Pomohol mi na nohy, aj keď som už vstávanie a sadanie na vozík mal celkom nacvičené. Chytil som sa tyčí a Seokjin ma chytil tak, aby som nemohol spadnúť.

Jeho naozaj starostlivý, doktorský dotyk ma donútil si položiť otázku: Ako mohla Rosé spadnúť?

Po tom, čo som spravil asi 3 miniatúrne kroky som konečne zodvihol hlavu z mojich nôh a pozrel sa na Rosé. Pozerala sa na mňa a usmievala sa. Vlastne tak, ako vždy.

Spravil som ešte pár malých krokov a už som nevládal. Seokjin ma dopravil opätovne na vozík, na ktorý som si následovne sadol. Bol som celkom prekvapený tým, že som to čakal oveľa horšie.