Line on paper

15. 𝐋𝐢𝐧𝐞 𝐨𝐧 𝐩𝐚𝐩𝐞𝐫

,,Kookie? Kto to je?" Počul som za sebou tichý hlas Rosé, ako sa ma pýta otázku pravdepodobne preto, že tú fotku už hypnotizujem dobré tri minúty.

,,Jimin?" Pošepol som si sám pre seba, myslím, že Rosé ma nepočula, keďže sa s údivom v očiach pozerala stále po izbe. Vyzeralo to tam úplne odlišne než zvyšok domu a to zarazilo aj mňa.

,,Mali by sme začať hľadať." Povedal som nakoniec pevným hlasom.

Hľadali sme naozaj dlho. Už som opätovne strácal nádej. Nie len, že by v spálni mali strašne veľa vecí, ale mali tu ešte aj veľký neporiadok.
Pozrel som sa do nejakých pravdepodobne starších krabíc a uvidel som nejaký väčší tmavozelený zápisník. Pamätal som si ho a vedel som, že to je on.

Otvoril som prvú stránku a uvidel som mená mojich rodičov, dátumy ich narodenia, miesto narodenia, prácu, školu... jednoducho hádam úplne všetko.

,,Našiel som to." Povedal som s radosťou, ale zároveň strachom v hlase.

,,Tak ideme na to." Povedala odhodlane Rosé.

Začali sme listovať prvé stránky, na ktorých bol nápis Jeon čo teda znamená, že to boli ľudia s týmto priezviskom. Bolo ich naozaj veľa. Netušil som, že máme v rodine toľkoto ľudí s mojim priezviskom. Ako druhé bolo priezvisko Kim, ktorého bolo menej ale stále celkom dosť veľa. Mňa však zaujímalo len to posledné priezvisko patriace len trom ľuďom z celého zápisníka. Park.

Prvé tu bolo ženské a mužské meno bez dátumu úmrtia. Otočil som teda stranu aby som videl tretie meno. Ak som si myslel, že som doteraz ničomu nechápal, tak teraz nechápem už naozaj ničomu.

Prázdna strana s jedným riadkom v strede a s menom Park Jimin.

,,Kookie?" S Rosé sme sa na seba zarazene pozerali.

Nechápal som tomu, nechápal som ničomu. Ani tie blbé roky tam nie sú. Nič tam nie je. Iba meno. Rosé mi následne podala nejakú bielu obálku, ktorú taktiež našla niekde zahrabnú medzi všetkými tými vecami. Obálku som otvoril a čítal si text napísaní veľkými písmenami.

'NIKDY VÁM NEODPUSTÍME TO, ŽE STE NÁM ZOBRALI MINIEHO.

odosielateľ: Rodina Park