Line on paper

3. 𝐬𝐭𝐨𝐫𝐲

Prešli tri dni. Už som vedel prejsť celú dĺžku dvoch tyčí a učil som sa chodiť s barlami. Po nemocnici som sa však stále prepravoval na vozíku, ktorý som čím ďalej tým viac neznášal. Rosé už som nevidel. Kam sa podela? Žeby ju už pustili?

,,Jungkook, tvoj stav sa naozaj rýchlo zlepšuje!" Z premýšľania ma vytrhol hlas doktora Kim Seokjina. ,,Naozaj si na tom veľmi dobre. O chvíľu ťa podľa mňa budeme môcť pustiť kľudne aj domov s barlami, počúvaj!" Mal pekný úsmev, bolo vidno, že ho baví pomáhať ľuďom. Takýchto ľudí treba vo svete viac.

,,O ako dlho by ste ma mohli pustiť, prosím?

,,Pri najlepšom do troch dní. Tvoj stav je naozaj lepší." Celkom som zostal v údive. Tri dni je už celkom krátka doba, ktorú by som tu musel trpieť. Naozaj som už chcel ísť domov.

Dokončili sme našu každodennú rehabilitáciu. Opätovne som spravil viac krokov a dokonca už bez Seokjinovej pomoci. Bol som na seba hrdý.

Viedol ma na izbu a ja som na chodbe uvidel Rosé. Nevyzerala nadšene, čo ma pichlo na hrudi. Príde mi hrozne sympatická jej veselou povahou.

,,Ahoj, Jungkook," pozdravila ma a pokúsila sa o úsmev. Ja som však videl falošný úsmev, nie úsmev.

,,Ahoj, čo sa ti stalo? Vyzeráš smutne."

,,To nič. Nič sa nedeje, len som sa dozvedela správu, ktorú sa človek nechce dozvedieť."

,,Môžem sa opýtať, akú správu?"

,,No, poviem ti to, lebo to v sebe nechcem dusiť. Pravdepodobne sa naučím chodiť, ale až za dlhšie. Vraj sa mi tým pádom všetko spomalilo. Zakázali mi tancovať. Navždy." Zaleskli sa jej oči.

,,To mi je ľúto, Rosé. Neboj, raz tancovať opäť budeš. Ja v to verím," snažil som sa ju povzbudiť.

,,Povedali, že nie. Mám zakázané vykonávať hocijakú viac pohybovo náročnú aktivitu. Vraj som spadla naozaj zle. A čo ak budem do konca života na vozíku?" Začala plakať a svoje oči si zakryla rukami.

,,Ty veríš vo mňa, tak ja verím v to, že ty chodiť budeš skôr ako sa nazdáš." Pomaly som sa k nej nahol a objal ju okolo ramien.

,,Ďakujem, Jungkook."

,,Môžem aj ja tebe niečo povedať? Vieš, aby som v sebe tiež už nič nedusil."

,,Jasné, som samé ucho. Rada ti pomôžem."

,,Toto ale nie je niečo, s čím mi dokážeš pomôcť slovami ani skutkami. Môžeme ísť ale skôr na moju izbu, nerád by som to riešil takto na chodbe." Poslednú vetu som šepol.

,,Samozrejme, ak si to želáš."

Došli sme na moju izbu. Zastavili sme pri okne s výhľadom na nemocničnú záhradu. Bola naozaj nádherná.

,,Neviem ani, kde začať. Vraj som mal autonehodu. Vraj som išiel s rodičmi z nejakej oslavy a odrazu bola všade tma. Vraj do nás napálil nejaký opitý šofér. Hovorím vraj, lebo ja si to jednoducho nepamätám a všetko mi porozprávali len rodičia.
Bol to normálny deň môjho života. Prechádzal som sa po zabudnutých miestach Busanu, na ktoré nikto nechodí. Išiel som po moste, volala mi však mamka. Vybral som sa domov a na moste, ktorým som sa vracal som uvidel chlapca.
Som na chlapcov, len tak mimochodom.
Bol naozaj nádherný. Zaľúbil som sa na prvý pohľad.
Nikdy som nemal nejako veľa kamarátov a už vôbec nie pravých. Bolo to obdobie, kedy som nemal žiadneho. Rozhodol som sa ho osloviť.
Zbližovali sme sa. Zbližovali sme sa rýchlo. Mali sme toho naozaj veľa spoločného. Oboch nás bavili rôzne umelecké veci ako spievanie, taktiež tancovanie, kreslenie, hranie na rôzne hudobné nástroje, športové aktivity, jedenie najrôznejších jedál. Jednoducho sme toho mali strašne veľa spoločného, trávili sme spolu asi každú jednu chvíľu.
Prešla už dlhá doba od toho, čo sme sa poznali a on mi ako prvý vyznal city. Vyznanie citov som mu samozrejme opätoval. Naozaj som ho miloval. Bolo na ňom niečo iné ako som dovtedy na chalanoch poznal. On bol milý, veselý, prítulný, naozaj rád objímal, rád sledoval filmy. Po vzhľade bol taktiež nádherný. Najkrajšia osoba, akú som kedy videl.
Avšak v momente, keď sa mali naše nikdy nespojené pery spojiť ma pohltila tma a do nosu mi udrel presne ten smrad, čo tu teraz obaja dýchame. Prebral som sa z kómy. Pýtal som sa mamky, ako sa má on. Na chvíľu sa zarazila a pozorovala ma celkom zmätenými očami. Na chvíľu sa pozrela na otca, ktorý bol viac než prekvapený. Nakoniec mi povedala, že nikoho takého nepozná, aj keď sa tak netvárila.
Všetko to bol len sen. Sprostý sen!" Začali sa mi plniť oči slzami. ,,Každú noc sa mi o ňom sníva. Ale nikdy to nie je realita."

,,Oh, Kookie." Tentokrát ma objala Rosé a ja som sa k nej viac prirútil.

,,Nevadí mi tvoja orientácia, to vôbec nie. Ja mám viac homosexuálnych kamarátov ako heterosexuálnych. Viac si s nimi rozumiem. A ak sa môžem spýtať, tak ako sa volá ten 'on'?"