Line on paper

14. 𝐑𝐨𝐬𝐞 𝐢𝐬 𝐛𝐚𝐜𝐤

Rodičia boli v práci a ja som pred domom vyzeral Rosé. Dnes ju konečne pustili z nemocnice. Bol som nadšený, že zasa uvidím tú kôpku šťastia. Nečakal som dlho a uvidel som mladú ženu ako pred sebou na vozíku tlačí to chodiace šťastie, ktoré sa usmieva na všetky svetové strany. Boli už pár metrov odo mňa, keď prehovorila mladá žena - mama Rosé.

,,Ahoj, Jungkook. Nerobte blbosti a do ôsmej nech je doma." Usmiala sa na mňa. Ten úsmev Rosé zdedila určite po nej, keďže bol naproste identický.

Objal som Rosé a ona mňa a klasicky sme sa pozdravili.

Do ôsmej je naozaj veľa času. Bolo len desať hodín ráno. S Rosé som sa najskôr potreboval porozprávať doma a nájsť jednu konkrétnu vec, ktorú určite niekde moji rodičia mať musia. zobral som do rúk vozík, ktorý aj mne v chôdzi pomáhal, aj keď už chodím bez pomoci, lebo sa už jednoducho cítim lepšie a problém mi to nerobí.

Zatvoril som za nami dvere a vybrali sme sa do obývačky. Debata začala.

,,Takže, Kookie. Aký si mal sen túto noc? Vyzeráš ako by si toho veľa neprespal."

,,Práve preto sme najskôr tu, pri mne doma."

Veľmi podrobne som jej opísal môj sen, ktorý som mal túto noc. Tvárila sa celkom zamyslene. Zamýšľala sa taktiež nad poslednými slovami Jimina. Zmätene sa na mňa pozrela za znak, že to musel byť logicky niekto z rodiny. Debatovali sme o tom asi desať minút, keď som si konečne spomenul na to, čo som chcel v tomto dome nájsť.

,,Mám naozaj divných rodičov. Vždy si všetko zapisovali a medzi ich zapísané veci patria aj všetci pokrvný aj vzdialený ľudia z rodiny. Majú na to špeciálny zápisník. Naozaj v ňom majú o každom všetko. Pamätám si ho len matne, lebo keď som ho posledýkrát videl, tak som bol naozaj malý. Spomenul som si na to však teraz po tomto sne."

,,Kookie! Musíme to nájsť! Ak tam sú naozaj všetci, tak na to ľahko prídeme!" zvolala nadšene  Rosé.

,,Ale to hľadanie môže trvať strašne dlho, mali by sme začať teraz hneď."

,,Súhlasím!"

Prehľadávali sme všetky miestnosti a všetky zákutia v nich. Nemohli sme nič nájsť a ja som opäť pocítil pocit zúfalstva. Pocit, že svet je proti mne, srdce je proti mne, všetko. Nakoniec som sa odhodlal vôjsť do rodičovskej spálne, kde som mal vždy zákaz. Nechápal som prečo. Vždy si ju zamykali ale dnes boli dvere len zatvorené. Šťastie sa na mňa prvýkrát za dobu tejto záhady usmialo.

Neviem, či je dobré, alebo zlé, že som tie dvere otvoril, lebo som zostal zarazený a zmetený ešte viac. Po stenách boli nejaké sväté obrázky, pričom nikdy predomnou rodičia neprejavovali nejakú vieru. Po poličkách bolo oveľa viac fotiek ako mám ja v izbe. Boli to fotky rôznych ľudí. Väčšina bola rodina, potom tu však boli ľudia, ktorých som vôbec nepoznal.

Ešte viac som sa zarazil, keď som našiel fotku mojich rodičov z doby, kedy boli podstatne mladší, myslím, že ma ešte v tedy nemali. Bola to fotka s nejakým chlapcom, ktorý mi neskutočne veľmi pripomínal jednu osobu. Jednu osobu, ktorú vidím len ja a len vo snoch.