Klamné znamenia

4.kapitola

Džony vošiel späť do svojho útulného bytu, väčšinovo zariadeným do retro štýlu. Elektronika s dreveným dizajnom, ošúchané hodiny s Eiffelovou vežou na čiernom železnom stojane, ako vystrihnuté z Parížskej vlakovej stanice. Na chodbe biela komoda s otáčajúcim sa zrkadlom, na stenách čiernobiele fotky ulíc známych metropol a samozrejme portrétová fotografia Marilyn Monroe na štvrť steny.

Tento vzhľad bytu nemal na svedomí Džony. Bola to práca a záležitosť vkusu jeho priateľky Viktórie Livejovéj, ktorá sa len chvíľu pred Džonym vrátila z fotenia. Bol to jej koníček a z koníčka sa postupne stávala zárobková činnosť. Dokonca doma prevádzkovala zatiaľ provizórny ateliér, ktorý mala v pláne časom vylepšovať.

Na dnešné fotenie sa veľmi tešila, pretože malo prebiehať v retro štýle Talianskej dámy, v parku prerastenom starými lipami a javormi.

V predsieni zhodil korčule a zazrel Viktóriine púzdro na foťák, ktorý prezradil, že už sa vrátila. Štrnganie príboru a šplechot vody ju pre zmenu prezradil, že je práve v kuchyni. Snažil sa našľapovať ako baletka a prekvapiť ju vo dverách kuchyne, no plán mu nevyšiel, počula keď prišiel a preto pohľadom očakávala jeho príchod. Keď sa objavil vo dverách hľadela mu priamo do očí. Útlejšie hnedovlasé žieňa s očarujúcim úsmevom a prenikavými hnedozelenými očami. Čím silnejšie svietilo slnko, tým boli zelenšie. Potrpela si na elegantné oblečenie a zladenosť pri každej jednej príležitosti. Pre Džonyho to bola žena, ako má byť.

Pri kuchynskej linke akurát umyla posledný riad a vybrala sa mu naproti. Ako vždy sa privítali pusou a potom sa usmiala.

„Vidím, že niekto má uška ako radary." Narážal Džony na jeho zmarený plán.

„To skôr niekto zaviera dvere ako drevorubač, by som povedala." Oponovala Viktória. „Ale musím toho drevorubača pochváliť za cestovinky. Dobrúčke ich navaril."

Džony navaril jej obľúbené cestoviny s paradajkami, mozzarelou a bazalkou. On preferoval skôr mäsitejšie jedlo, ale prišiel taký vyhladovaný, že sa tešil aj na túto kombináciu. Viktória očakávala jeho príchod, tak ohriala aj porciu pre neho, čo ho nesmierne potešilo.

„No čo, ako dopadlo fotenie?" Začal vyzvedať Džony, keď si k nemu počas večere prisadla.

„Super, fakt som bola spokojná, vyšlo krásne počasie, zohnali sme pekné rekvizity a pani ktorú som fotila bola nadšená z fotiek." S potešením v tvári odpovedala Viktória.

„Ukážeš mi ich?"

Viktórií nebolo treba moc hovoriť, hneď sa zdvihla a namierila si to do obývačky s foťákom aj notebookom. Kým Džony dovečeral a poumýval riad mala všetko pripravené na prezentáciu. S pohárom vody v ruke si k nej prisadol a ona s nadšením odklikávala jednu fotku za druhou. Ukazovala vydarene, ale aj nevydarené zábery, kde modelka nedokázala udržať smiech. Keď prešla na koniec zoznamu fotiek začal ju zaujímať Džonyho deň. Viktória nespala doma. Fotenie prebiehalo v kúpeľnom meste, odkiaľ pochádzala vzdialenom približne hodinu cesty, preto sa rozhodla prespať u matky a piatok venovať rodine.

„Ako sa vám vlastne včera darilo?"

„Škoda, že si sa nemohla prísť pozrieť, to boli tie chvíle, pre ktoré sa oplatí robiť ten šport."

„Vyhrali ste?"

„Áno, štyri jedna." Popýšil sa Džony.

„Vy ste mi teda šikovníci, boli ste aj niekde osláviť? Čo sa to pýtam, určite ste boli, keď si mi poslal tú tvoju kresbu." Zasmiala sa.

„Noo tá moja kresba vyvoláva viac otázok ako odpovedí." Džony sa poškrábal po hlave.

„Ako to myslíš."

„Neviem odkiaľ sa zobrala a ani nikto mi to nevie, alebo nechce povedať."

„To sú hovädá tí chalani, že ťa takto naťahujú. A ty si tiež hovädo. Musíš sa strieskať tak, že ani nevieš o sebe? Niekto po tebe maľuje a ty to ani neregistruješ?" Viktória spustila karhavým tónom.

Džony mal v pláne znova otvoriť fotku kresby, no po náklade od Viktórie zavrel galériu a zahanbene mykol plecami. Sľuboval, že už si dá pozor akej hranice drinkov sa bude držať a pritúlil sa k Viktórií. V objatí zmenili sediacu polohu za ležiacu, stihli ešte zopár nežnosti a obaja vyčerpaný z celého dňa zaspali.

V tú istú hodinu, keď sa ich klipkanie oči zmenilo na tuhý spánok, rozozvučal svoje zvonenie v tmavej miestnosti štyri krát štyri metre osvietenej iba monitorovým svetlom mobilný telefón. Tmavovlasý vyblednutý chlapík s prezývkou Fíll flegmaticky odklonil hlavu od monitora, aby zameral polohu odkiaľ ide zvonenie. Neporiadok nachádzajúci sa navôkol mu hľadanie neuľahčoval. Prázdne krabice od pizze, plastové fľaše, špinavé poháre a prázdne obaly z energetických tyčiniek vytvárali telefónu neželané krytie. Inštinktívne po zvuku nakoniec mobil nahmatal a lenivým gestom pozrel na displej.

„Zdvihnúť, nezdvihnúť?" Pomyslel si.

„Áno počúvam." Predsa len zdvihol.

„Som rád, že si zdvihol, nebýva to u teba zvykom." Odvetil mu hlas na druhej strane slúchadla, ktorý by bol najradšej, aby sa o tomto telefonáte dozvedelo čo najmenej ľudí.

„Myslím si, že to nie je až také zle."

Myslieť si môžeš, ale poďme rýchlo k veci. Potrebujem od teba malú pomoc, ak by sa dalo čím skôr."

„Záleží od toho, či to bude v mojej kompetencií ."

„Ty s tým nebudeš mať žiadny problém, do pol hodiny ti pošlem mail s mojou predstavou."

„O.K. budem čakať."

„Vážim si tvoju pomoc." Ozvalo sa z telefónu tesne pred ukončením hovoru.

Fílla celkom zaujímalo čo za úlohu ho čaká. Netrpezlivo poškuľoval po hodinách, nech už vie čo také bude od neho chcieť hlas z mobilu. Čas plynul minútu za minútou, až zrazu pribudla na Fíllovom maili nová prijatá správa, otvoril ju, prečítal od hora dole a pousmial sa. Zavolal na číslo naposledy prijatého hovoru s oznamom.

„Do dvoch hodín to máš mať."

„To rád počujem a vravel som ti, pre teba to nebude žiadny problém."

Fíll si po ukončenom telefonáte obhliadol neporiadok okolo seba a popri tom si klepkal mobilom po stole.

„Hmmm, upracem si tu najskôr a potom sa do toho pustím?" Zaznela mu v hlave básnická otázka.

Samozrejme, že neupratal. Radšej oprel prsty do klávesnice a pustil sa do práce.