Klamné znamenia

29.kapitola

Už bola pokročila hodina, partia v Čeháčku točila pivo za pivom znova v plnej zostave aj s Josephom. Smiali sa z naháňania mníchov a ľahkej ovplyvniteľnosti ľudskej mysle.

Pri nekonečnom uťahovaní si zo seba prebleskla Josephovi hlavou spomienka na Plukovníkovu kanceláriu a robustnú postavu, ktorá do nej vstupuje. Behom sekundy spoznal v tej osobe chlapa ešte pred nejakým časom sediaceho pri vedľajšom stole. V tom sa mu vynorili v hlave plukovníkove slová.

„Chalani, nezabudli ste na slová plukovníka, o tom ako by sme to mali nechať tak?" Prerušil výbuchy smiechu Joseph.

„Fúzatý, kašli na konšpirácie, vidíš ako na mňa ušili búdu." Upokojoval ho Džony.

„Isto tým chcel iba povedať, že zaujímať sa o taký nezmysel je stratený čas, nie je možné, aby som si vymyslel bratstvo, ktoré naozaj existuje." Zasmial sa Marek.

Joseph mávol rukou a povedal si, že je zbytočné zamýšľať sa nad tým ďalej po odhalených skutočnostiach.

Plukovník si z neho isto spravil srandu. Ak sa mu do uši dostalo, ako chodí za každým vyššie postaveným vyzvedať, dal mu odpoveď, ktorá ho v ničom neposunula, akurát viac zneistila.

„Radšej sa zamysli, či nemáš ešte niekoho zviazaného doma, trebárs v špajze, alebo na balkóne." Podpichol Džony.

„Jasné, v špajzy mám jedného, ale už ani neviem ako vyzerá, naposledy som tam bol pred týždňom totižto." Nedal sa Joseph.

Dnes sa už nejdú riešiť žiadne bratstvá, žiadne tajné spolky, žiadne konšpirácie. Dnes sa bude už len piť, doberať sa, nadávať na prácu a sem tam sa spomenie šprintujúci mních, alebo uväznený olepenec. Ale nie preto, aby znova otvárali tému bratstva, ale na výsmech svojej naivity a domýšľavosti.

Čas bežal ako voda a Džony musel každú minútu vynaložiť viac a viac úsilia, keď chcel niečo povedať. Cítil, že mu hlava začína oťažievať až nakoniec zahájil protestný spánok. Marek sa ho snažil zobudiť, no po Josephovom naliehaní, že isto je po posledných udalostiach vyčerpaný, nechal kamaráta odpočívať.

Presne v tú istú chvíľu sa cez dvere Sirotára vybral do príjemného májového večera kapucín Peter so spokojným výrazom na tvári. Hábit nahradil civilným oblečením, aby si mohol vychutnať večernú prechádzku mestom. Zo schodíkov si to namieril dole námestím, cez uličku okolo synagógy a Rosendelfovho paláca, kade Džony naháňal druhého mnícha. Pri paláci v sprievode nočných lámp pokračoval pozdĺž kostola Svätej Barbory, za ktorého múrmi práve sršali blaženosťou Pavol s Michalom. Húpavým krokom preskackal schodisko smerujúce od kostola na parkovisko, aby na ňom mohol nežne pohladiť sedlo skútra nesúceho len pred pár chvíľami dôležitú zásielku do Závodia. Nočnými uličkami si to ďalej hnal cez následujúci podchod, ktorým sa dostal k futbalovému štadiónu a tam zastavil. Zastavil sa, aby mohol venovať tichý úsmev kaplnke Svätého Krištofa. Neusmieval sa preto, žeby ho niečím očarila, mal na to iný dôvod. Útroby kaplnky, konkrétne podzemná časť skrývala tajomstvo, ktoré sa zhodou klamných znamení mohlo cítiť ohrozené. Kalich Svätého Krištofa. Kalich, ktorý podľa legendy niesol veľkú moc a nesmelo sa dopustiť, aby ju niekto zneužil. Po vlakovej lúpeží sa komplikovanou cestou dostal do nenápadného malého mesta na severe Slovenska, kde pod rúškom intimity odpočíva doteraz a úzky kruh ľudí sa stará o to, aby tomu tak ostalo navždy. Vo svite mesiaca venoval kaplnke ešte jeden spokojný pohľad a vydal sa späť do kláštora modlitbou poďakovať za to, že kalich môže naďalej pokojne odpočívať.