Klamné znamenia

11.kapitola

Posunutá mramorová platňa odhalila kamenné schody smerujúce do podzemia. Joseph rozsvietil malú baterku, ktorú vždy nosil na kľúčenke a stratil sa v temnom otvore. Džony ho nasledoval s rozsvieteným mobilom v ruke. Dokonale maskovaní húšťavou parku zmizli z námestia bez toho, aby to niekto z okoloidúcich zaregistroval.

V podzemí bol nepríjemný vlhký a stuchnutý vzduch. Kvantá pavučín ich len utvrdili v mienke, že ak vôbec podzemie využíva bratstvo, tak vchod z parku funguje, len ako úniková cesta. Po dvadsiatich metroch narazili na prvé rázcestie, tu začali mať chodby tvar gotického oblúka.

„Naľavo je Sirotár, napravo je katedrála, kade nás nohy ponesú?" Zauvažoval Džony.

„Súčasťou Sirotára je aj kláštor, v ľavo by nás malo čakať to čo hľadáme." Hneď Joseph zakontroval. Temnými chodbami sa vybrali smerom na Sirotár. Po činnosti bratstva ba ani hocikoho iného žiadnej stopy, ticho prerušoval iba ozvenou násobený zvuk kvapkajúcej vody niekde v diaľke. Keď to vyzeralo, že ich chodba zavedie až rovno pod kláštor, zistili že sú v slepej uličke. Voľný priechod blokovala akási prekážka. Joseph zastavil a Džony podišiel o krok vpred. Načiahol ruku a keď sa pod jej náporom prekážka zakývala, otočil zrak na Josepha a šepol.

„Je to len hrubá plachta."

Opatrne odsunuli plachtu a jeden za druhým ju prikrčený obišli. Tu sa obraz katakomb výrazne zmenil. Z prázdnych pavučinami preštrikovaných chodieb prešli do pivničných priestorov, kde každý roh osvetľovali kahance. V osvetlenej miestnosti mohli zhasnúť baterky a poobzerať sa dookola. Keďže v pivnici s ošarpanými stenami okrem jeden lavičky nič nebolo, zakrádavým krokom pokračovali až na jej koniec, kde bolo vidno otvorené dvere. Keď k ním dorazili, všimli si točené kamenné schodisko smerom nahor.

Zastavili a začali sa dohadovať čo ďalej, nevedeli čo očakávať. A sami nevedeli, ako sa zachovať, keď niekoho stretnú. Už, už ich premáhali myšlienky, či vôbec robia správnu vec, keď ich zrazu vyrušil tľapkajúci zvuk krokov zo schodiska. Tu všetky dohady končili, Joseph pohotovo vytiahol nôž, Džonymu hodil teleskopický obušok a len mu hlavou jemne prikývol, akoby chcel povedať „vždy pripravený". Pripravení v útočných postojoch počúvali ako sa k ním niekto krok po kroku približuje. Situácia vygradovala, keď sa vo dverách objavila postava človeka v červenom habite. Pohľad na ozbrojenú dvojicu ho šokoval a nebolo prekvapením, že sa šprintom rýchlosťou geparda vybral rovnakým smerom, akým prišiel.

„STOJ!" Zakričal Džony a rozbehol sa za ním.

Tento scenár si neplánovali, ale Josephovi hneď doplo, že by sa mal pridať do pretekov v behu po schodoch. Pri prenasledovaní majú točené kamenné schody jednu veľkú nevýhodu, kým má prenasledovaný od vás trochu väčší odstup, tak neviete kde je. To sa presne dialo v tomto prípade a aj keď Džony s Josephom bežali ako o život, mnícha aj tak nedobehli, ten asi bežal o dva životy. Džony míňal posledné schody cez otvorené dvere a v tom zostal stáť ako obarený. Ocitol sa rovno za oltárom s obuškom v ruke v čase, keď bola bohoslužba v plnom prúde. Sekundu na to doň zozadu narazil Joseph s nožom v ruke. Celý kostol stíchol v nemom úžase, samozrejme okrem organistu, ten nevidel vzniknutú situáciu a nôtil si ďalej. Ozbrojenci dlho nezaháľali a najbližšou cestou opustili miesto, kde ich pred chvíľou minimálne sto ľudí prepichlo pohľadom. Spomalili až v rohu námestia po zistení, že za nimi nikto nebeží.

„Fúú starý, tak to bola riadna hanba." Začal sa smiať zadýchaný Džony.

„Všimol si si farárov výraz? Ten by nás najradšej pribil na kríž." Nerobil si ťažkú hlavu z trapasu Joseph."