Klamné znamenia

27.kapitola

Vychádzajúci mesiac na oblohe veštil jasnú pokojnú noc, akurát v kostole Svätej Barbory bol pokoj neznámym pojmom. V prvej lavici hlavnej sály sedel Pavol, no dnes pôsobil úplne ináč, ako zvyčajne. Hábit nahradil džínsami, čiernou mikinou s kapucňou a na kolenách mal položený batoh, po ktorom si nervózne bubnoval prstami. Prial si mať už všetko za sebou. Očami netrpezlivo sledoval dvere a myšlienkami privolával Michalov príchod. Bubnovanie prstami pomaly ustálilo, len čo zaznelo vŕznutie dverí.

Michal vykročil rezkým krokom s motorkárskou prilbou v ruke, smerom poza oltár k podzemným kryptám. Pavol nepotreboval počuť žiadne slová, bez váhania nasledoval Michala. Obaja pristúpili k soche sv. Barbory, odsunuli ju a truhlicu vložili do Pavlovho prichystaného batohu. Než ho zavreli, na chvíľu zostali váhavo pozerať na truhlicu na dne batoha, potom si vymenili pohľady a prikývnutím hláv si dali najavo, že už niet cesty späť. Pavol zazipsoval batoh, stiahol najsilnejšie všetkými možnými popruhmi a vydali sa k zadnému vchodu.

Skôr ako Michal otvoril dvere, nahol sa k Pavlovi podal mu motorkársku prilbu a tichým hlasom na neho prehovoril.

„Dávaj si pozor aby ťa nikto nesledoval, Eduard ťa už čaká, ale nemusí vedieť nič o tom, čo ideme k nemu schovať. Teraz to už je len na tebe."

Pavol chápajúc svoju dôležitú úlohu prikývol. Nahodil batoh na ramená pevne v ruke zovrel prilbu a razantne otvoril dvere. V rýchlom rozjazde ho však zastavila Michalova ruka.

„Pavol, ešte ti chýba jedna veľmi dôležitá vec."

Z Pavlovho výrazu tváre bolo čitateľne, že nemá vôbec poňatia o čo by mohlo ísť.

Michal zalovil vo svojom vrecku a vložil do Pavlovej ruky kľúče od skútra.

„Myslím, že ich budeš potrebovať." Dodal zo sileným úškrnom.

Na druhý pokus sa Pavlovi podarilo opustiť kostol a vybral sa smerom k strmému schodisku, pod ktorým ho čakala zaparkovaná motorka.

Ako sa Michalovi strácala z očí Pavlova postava kráčajúca dole schodmi, obrátil zrak na nebesia a prosebne pošepkal.

„Bože, stoj dnes pri nás."

Pod strmým schodiskom čakal na Pavla béžový skúter, pripravený spoločne splniť dôležitú úlohu. Na zoznámenie ho nežne potľapkal po sedačke, nasadil si prilbu a posadil sa. Chvíľu to vyzeralo, ako by sa sním snažil nájsť symbiózu. Zhlboka vydýchol, naštartoval, pevne stiahol ramienka batohu, nezabudol na prežehnanie a vyrazil do nočných ulíc mesta.

„Aký Don Matteo? Hotový Kuriér je zo mňa." Prebehlo Pavlovou hlavou.

Prechádzať bočnými ulicami mu prišlo zbytočné a vybral sa rovno hlavnou cestou k cieľu jazdy. Po prvej križovatke zbadal v spätných zrkadlách približujúce sa svetla, čím boli bližšie tým viac ľutoval nepočúvnutie Michalovej rady. Na nasledujúcej križovatke bočil Pavol vľavo a podľa jeho očakávaní tak spravili aj svetla za ním. Po dlhej rovinke ich čakal na červeno svietiaci semafor, na skútri sa rozsvietil pravý blinker a to čo si Pavol želal najmenej, sa stalo skutočnosťou, k dvom svetlám v zrkadle sa pridalo tretie oranžové, ktoré naznačovalo, že by ešte chceli robiť Pavlovi spoločnosť. Pri čakaní na zelenú sa tri svetlá v zrkadle menili na rozoznateľné obrysy. Jasne bolo vidieť červené auto s dvojicou mužov na predných sedadlách. Kým sa spolujazdec hral s rádiom, vodiť nervózne ťukal po volante.

Pavla začínal premáhať čoraz väčší strach, sám nevedel prečo, ale chlapi v aute za ním mu pripadali byť nebezpečný. Zmena červenej na oranžovú trvala v jeho vnímaní večnosť. Pribúdajúcimi sekundami cítil ako sa mu začínajú potiť ruky. Keď ho osvietilo zelené svetlo semaforu, zavládla v ňom chvíľková eufória, ktorú skrotil fakt, že auto neostalo stáť na križovatke, ale pokračovalo mu v pätách. Blížil sa Rondel, najväčší kruhový objazd v meste a Pavlovi blikla nádej, že tu by sa mohli ich cesty rozdeliť. Na jeho sklamanie sa tak nestalo, červené vozidlo sa mu držalo celý čas na chrbte. Zostávalo už len zísť dole kopec a cieľ jazdy sa im začínal týčiť vo výhľade. Síce sa mu od nervozity potil chrbát, hlavu si zachoval chladnú, rozhodol sa že nezahne priamo ku kostolu, ale pôjde ďalej a na neďalekom kruhovom objazde sa otočí späť. Nepretržite sledoval zrkadla a pohľadom odháňal od seba svojich prenasledovateľov, bolo mu jedno kam, hlavne aby to bolo čo najďalej od neho. Blížili sa ku kostolu a kruhový objazd sa začínal približovať, no v tom prišiel pre Pavla šok, jeho prenasledovateľ vyhodil smerovku a odbočil smerom ku kostolu.