Klamné znamenia

3.kapitola

Predriemaný a najedený sa Džony ocitol znova v reálnom živote. Stále dookola si pozeral si pozeral zábery, ktoré spravil hneď pri zobudení.

„Tí chalani fakt nie sú normálni, som zvedavý, koho to bol nápad." Pohromžil si v hlave.

Záber z kúpeľne poslal Viktórií do správy a potom vytočil Markove číslo dúfajúc, že sa dozvie niečo viac o skici, čo sa mu objavila na tele.

Zvoní... zvoní... a až po chvíli sa ozval z druhej strany Marek.

„No čo ty Ventil ako? Ešte žiješ?"

„Žijem, žijem, prečo by som nemal?"

„Včera si vyzeral spokojne, až moc by som povedal. Normálne sme si s Filipíncom povedali, či si sa nevydal na večný odpočinok, keď si dal čelo o bar." Zasmial sa Marek

„Nebolo to až také zlé, bol som hlavne dosť unavený ."

„Jasné, jasné unavený. Každý tomu ináč hovorí."

„Mysli si čo chceš, ja viem svoje. Džony sa na chvíľu odmlčal a potom sa Mareka spýtal. „Vieš čo ma ale celkom zaujíma? Ktorého dobráka napadlo ma pomaľovať?"

„Pomaľovať? Ako pomaľovať? Starý sorry, ale o tomto neviem nič. Že ty si nešiel z baru rovno domov, ale ešte si niekde blúdil."

„Práveže si nič nepamätám, myslel som, že sa od teba dozviem niečo viac."

„V tomto ti veru nepomôžem, ale podvečer môžeme skočiť na korčule, zastaviť sa na pive a hodíme reč."

„Môžeme, na dnes nemám žiadne plány a Viktória príde aj tak až večer."

„Tak platí, okolo šiestej som u teba."

Džony po zložení telefónu zostal trochu zarazený. Buď si z neho robil srandu, alebo o kresbe vážne nič nevedel. Odkiaľ sa potom tá kresba vzala? Kto iný ju mohol urobiť ak nie chalani z partie? Nasadil bludné topánky a túlal sa ešte niekde po noci, alebo šiel z baru rovno domov? Príliš veľa nezodpovedaných otázok. Alebo ho predsa len Marek naťahuje? Počká si radšej na večerné stretnutie a na teraz to vypustí z hlavy. Už mu stihla prísť aj odpoveď od Viktórie.

„Zaujímavá kresbička, dúfam že to nemáš na stálo :P"

„Neboj sa, už ju nemám vôbec :P"

Hodil telefón na posteľ a pustil sa robiť poriadky. Mal toho až, až. Čakalo ho pranie, vysávanie a varenie. Sľúbil Viktórií, že v sobotu poriadi domácnosť, aby mali v nedeľu viac času na seba. A dokonca si spomenul, že aj výstroj ma stále hodenú v pivnici vo vaku a nedal ju sušiť. Do šiestej má veru čo robiť.

Nakoniec to všetko postíhal aj vďaka tomu, že Marekovi výraz dochvíľnosť moc nehovoril. S pätnásťminútovým oneskorením vyrazili na Markovom aute k Žilinskej priehrade.

Mnoho ľudí berie vodné dielo ako oázu pokoja, hlavne v horúce podvečery. Výhľad na Straník, Malú Fatru, cestička okolo rozľahlej vodnej plochy s kamenným nábrežím a podniky s pohodlnými kreslami na terasách tvorili vhodné prostredie na relax a útek z mestského prostredia. Ladnými ťahmi na korčuliach, ktoré pomáhali detoxovať telo, prešli až k podniku pri zátoke. Usadili sa do prútených kresiel, zapálili po cigarete a štrngli si chladenými nápojmi. Potom Džony zobral do rúk telefón, naťukal záhadnú kresbu a položil ho pred Mareka.

„Vysvetli mi prosím ťa, ako si sa k tomu dostal?" Nechápavo prižmúril oči Marek.

„Práveže som čakal, že mi dáš ty na to odpoveď. Isto to bude tvoja, alebo Filipíncova robota. Alebo oboch."

„Starý môj, teraz nám veľmi krivdíš. My s tým nemáme nič spoločné. Neviem, kde si sa ešte v noci zastavil, ale toto z baru nemáš."

„Síce mám neskutočné okno, ale kade by som mohol chodiť?"

„Hmm, to by si mal hlavne ty vedieť." Marek ešte chvíľu hľadel na displej a potom vrátil telefón späť Džonymu. „Nepripomína ti ta kresba niečo konkrétne?"

„Vyzerá to, ako nejaký kostol, trochu sa podobá na „Sirotár" čo je námestí. Ale podobnosť je asi len náhodná, preboha, prečo by mi mal niekto maľovať na brucho kostol."

„Ja som si tiež všimol podobnosť so Sirotárom, takže na tom niečo bude. Každopádne buď rád, že ti tam nenamaľovali kosoštvorec s čiarkou." Zasmial sa Marek.

„Keby som si na bruchu našiel kosoštvorec s čiarkou, tak by som si bol aspoň istý, že ide o Filipíncovu prácu."

„Hmm, to máš pravdu a ináč nechápem, prečo podozrievaš nás, videl si ma niekedy kresliť?"

Samozrejme, že ho Džony videl kresliť, na základnej škole spolu chodili do triedy a Marek bol známy svojim antitalentom na maľovanie, za to kostol na Džonyho bruchu nevyzeral najhoršie. Marek s Filipíncom si tým pádom našli alibi a Džonyho podozrenie začalo pokrivkávať.

„To máš pravdu. Radšej by som bral ten kosoštvorec ako kostol, aspoň by som mal okolo celého večera menej otáznikov." Zadumane poznamenal Džony odpijajúci z pohára.

Zapadajúce slnko zobrali komáre, ako signál k náletom na návštevníkov priehrady a tak sa dvojica rozhodla čo najskôr ukončiť návštevu vodného diela. Odkorčuľovali späť na pár kilometrov vzdialené parkovisko, pri cigarete sa pokochali podvečernou oranžovou oblohou a vybrali sa domov.

Markove auto zastavilo pred Džonyho domom a kým stihol vystúpiť Marek zadumane prehovoril.

„Je to akési čudné, ale tu ti ja nepomôžem. A pochybujem, že ti niekto bude vedieť poradiť, kým si nespomenieš kade si sa v delíriu flákal."

„Dal by som ruku do ohňa, za to, že som okrem baru nikde nebol. Ale kašlem na to, už sa nad tým nejdem ani zamýšľať, budem to brať takú moju životnú záhadu."

„Idem ja Džony a počúvaj, mal by si prestať piť, vieš o tom?"

„Nie že by som ho nechcel obmedziť, len ma zaráža, že takéto slová počujem práve od teba."

„Treba sem tam zamoralizovať, no nie?" Zasmial sa Marek.

„No choď už radšej, lebo ti začína svietiť svätožiara a ešte sa ti náhodou z nej auto vznieti." Opätoval Džony Marekovi uštipačnú poznámku, vystúpil z auta a celý vydetoxovaný si šiel užiť vôňu domova.