Klamné znamenia

14.kapitola

Pred synagógou začína byť rušno. Zvýšený výskyt ľudí v čiernom oblečení je neprehliadnuteľný.

Nie nekoná sa tu žiadny pohreb, ani nakrúcanie ďalšieho dielu Mužov v čiernom. Dnes to bude žiť tvrdou hudbou a k nej čierna farba bezpochyby patrí. Starší okoloidúci pán si neodpustil vtípek ku skupinke mladíkov sediacich na schodoch.

„Čo chlapci, niekto umrel?"

Ako odpoveď sa mu však ušlo, len poltucet znechutených pohľadov.

Prespatý Džony to všetko sledoval obďaleč a poťahujúc si z cigarety mu trhalo kútikmi. Sotva dofajčil a už sa k nemu rútil ulicou Joseph. Pôsobil omnoho sviežejšie, ako keď sa s ním lúčil. Raz darmo, aj malé zdriemnutie má niečo do seba.

„No čo ty Rumbagules, nezaspal si?" Načal Džony.

„Ja som podriemal, no tebe isto museli streliť prakom pichľavý gaštan do análu aby si sa zobudil." Vrátil úder Joseph.

„Nie nie, ja nie som taký labužník ako ty."

„Jasné, chápem takú vec praktizuješ tak často, že už ťa to ani nezobudí."

Urážky zastavil až výbuch smiechu jedného aj druhého. Ako sa tak smiali, zo synagógy sa začali ozývať prvé tóny zvučiacej sa kapely.

„Asi by sme už mali ísť Joseph, najskôr sa nenápadne poobzeráme a potom uvidíme či vôbec budeme mať čo prehľadávať."

Vo vstupnej chodbičke sedel mladý dlhovlasý chalan v tričku Sepultura. Na pohľad bolo jasné, že sotva dosiahol vek osemnásť rokov. Vyzeral ako hocičo iné, len nie ako vyberač vstupného. Ako tak prechádzali okolo neho, mladý pán sa nadýchol a nesmelo z neho vypadlo.

„Páni, poprosím vás päť eur za vstup."

Džony s Josephom zastavili, pozreli sa na seba, potom nechápavo na mladého vyberača vstupného a znova na seba. Čakali, nemali v pláne prejsť bez platenia, no vzhľad mladíka ich zaskočil. Napadlo ich využiť mladíkovu nesmelosť.

„Tak mladý muž, nás sem poslali z ministerstva kultúry ako odborný dohľad. Tak sa nehnevajte, ale od nás žiadne peniaze neuvidíte." Začal vážnym hlasom Joseph.

Džonymu sa hra na delegáciu zapáčila a hneď sa pridal.

„A keď už sme pri tom smiem vidieť nejaký doklad, že tu môžete vyberať vstupné. Máte vlastne osemnásť rokov?"

„No.. viete... aaa... too potrebujem nejaký doklad?" Mladík znervóznel a začal sa potiť.

„Samozrejme a rád by sme videli aj zdravotný preukaz." Priložil mu Joseph.

„Zdravotný preukaz?"

„To nám ani nevravte, že nemáte zdravotný preukaz. Však pripínate ľuďom pásky na ruky, dotýkate sa ich a vydávate ľuďom peniaze." Ihneď zakontroval Džony."

„Tooo mu... musím mať?" „Ospravedlňte ma na chvíľu."

Mladík sa celý dopotený rozbehol smerom k hlavnej hale. Hneď ako zašiel za roh obaja vyprskli od smiechu. Snažili sa ako vedeli, no nemohli prestať. Až pohľad na vracajúceho sa mladíka im tváre vrátil do pôvodného stavu, aj keď so sebou bojovali ako sa len dalo. Chvíľu po mladíkovi vyšla z poza rohu pre nich stará známa tvár. Štíhli ryšavý chlap stredného vzrastu v zelených vojenských nohaviciach a tričkom Jackass.

„Vy dvaja ste už načisto prifajčení ." S pokývaním hlavy oslovil Džonyho a Josepha.

„Serus Kovlad a ty máš zdravotný preukaz?" Znova skúsil zabŕdnuť Džony.