Klamné znamenia

6.kapitola

„Bratstvo červených kapucínov? Do čerta, čo to je nejaká sekta?"

Prebehlo Džonymu mysľou, i keď po prvom rozrušení sa trochu upokojil a začal pochybovať o pravdivosti tohto článku. Všetko mu v ňom začalo pripadať moc konšpiračné, často používané slová „údajne" a „vraj" znižovali hodnovernosť článku na minimum. Na druhú stranu znamenie z článku bolo takmer identické s kresbou, s ktorou sa prebudil v sobotné ráno. A ku tomu si spomenul na mnícha v bare. Nech sa snažil akokoľvek nedokázal z pamäti vyloviť ostrý obraz mnícha a farby jeho hábitu. Bol hnedý, alebo červený? Ťažko povedať, moc si ho nevšímal a je pravda, že sedel v tmavom kúte, kde môže človek vidieť všetky farby skreslene.

Za jednu z najväčších ľudských slabostí sa dá považovať zvedavosť a presvedčil sa o tom na vlastnej koži aj Džony. Už mal pripravenú ruku, že zaklapne notebook, ale nedalo mu to. Znova otvoril článok a prečítal si ho viac krát. Potom otvoril prehliadač a zadal doň „Bratstvo červených kapucínov". Nenašlo mu nič okrem článku z Markovho odkazu a pár článkov z kresťanských stránok o pôsobení rôznych kapucínov po celom Slovensku. No práve o konkrétnom bratstve sa nedozvedel nič viac. Začal do prehliadača zadávať ďalšie kľúčové slová, ktoré by mohli niečo prezradiť, ako napríklad „Sirotár a bratstvo", „Červený kapucín", „Sekty v Žiline". Nič, nič, samá voda. Akurát si vložil ruku do dlaní, keď sa k nemu zozadu pritúlila Viktória.

„Čo tu tak dlho robíš?"

Džony bez odpovede vytiahol z lišty článok od Mareka a Viktória si ho celý dvakrát prečítala.

„A ty tomu veríš?"

„Nie, jasné že nie."

Viktória začula v jeho hlase neistotu, čo s ňou troška zamávalo. Nestihla to však dať na sebe poznať, lebo im akurát v tej chvíli niekto zazvonil pri dverách, potom zazvonil znova, pridal búchanie a niečo spoza dverí začal vykrikovať. Kým Džony pozavieral otvorené stránky, Viktória už bola pri vchode a vpúšťala dnu očakávaného hosťa. Do vstupnej chodby vošiel krátkovlasý Džonyho rovesník nižšieho vzrastu v maskáčových nohaviciach a značkovej košeli za pár eur, lebo čo tento človek vedel najlepšie, bolo vychytať extrémne výhodne akcie na kvalitný tovar. Volal sa Jozef Chovaník, ale nikto mu nepovedal ináč ako Joseph.

„Vitaj u nás, Džony je v posilovni a upratuje tam, asi aby ste mali väčší komfort." Privítala návštevu Viktória a trochu zaklamala.

„Ahoj, isto tam má celý čas bodrel, len sa chce predo mnou ukázať. Však ja mu dám."

„To zas nie to by sme mu krivdili, tam ma upratané vždy."

„Aspoň niekde." Zasmial sa Joseph.

Odviedla ho až do posilovne a spýtala sa či si chlapi dajú niečo na pitie. Tí ju hneď odbili, že až po tréningu. Džony sa okamžite zvítal s Josephom podaním ruky a sprchou vulgarizmov, Joseph nezaháľal a ukázal, že aj on vie solídne používať vulgárne slová.

„No čo ty babrák, ešte stále zaťažuješ túto planétu svojou existenciou?"

„Jasné chuju, ale na teba sa stále nechytám."

Človek čo ich nepozná by si myslel, že sa nemajú radi, no ich kamarátstvo bolo zocelené rokmi.

„Čaká ma preskúšanie v armáde, preto sa musím dostať do formy." Začal serióznu debatu Joseph.

„Čiže si ma znova povýšil na sparingpartnera, tak ako pred rokmi?"

„Môžeš to tak brať."

„No dobre, bude mi česť. Chcem sa ťa ale spýtať, či budeš mať potom chvíľu čas. Potrebujem s tebou niečo prebrať."

„Nie je problém." Prikývol Joseph.

Džony mal pre Josepha vždy nachystané svoje staré tréningové rukavice, dnes ich však odmietol. Z ruksaka vytiahol úplne nové rukavice prevedené v červeno čiernobielej kombinácií. Džonymu z nich zaplesali oči a Josephovi bolo ľúto ich aj otestovať. Vedel, že čoskoro stratia svoj novučičký lesk.

„Som rád, že mám tu česť stať sa ich krstným otcom." Zaškeril sa Džony.

Tréning trval skoro hodinu, lietali háky, direkty, kolená a potoky potu. Džony začal brať jednu chvíľu svoje dlhé ruky ako až moc veľkú výhodu a povolil v koncentrácií. Vtedy ho Joseph vrátil do reality dobre miereným úderom, po ktorom mu zostal pod okom na pamiatku šrám. Odvtedy si dal pozor a nedovolil, aby mu Joseph pod druhým okom urobil ďalší.

Po tréningu si sadli k sľúbenému pivu a Džony prezradil Josephovi udalosti posledných dní. Ukázal mu fotku z telefónu a aj článok o Bratstve. Potom sa spýtal, či tiež myslí, že to je len blud. Joseph nechápavo pokrútil hlavou.

„Neviem nakoľko je dôveryhodný tento článok, ale červený habit som v Žiline už videl a videl si ho aj ty."

„Máš na mysli niečo konkrétne?" Prekvapene sa spýtal Džony.

„Už si zabudol na brata Norberta?"

„Brat Norbert? No jasné, ten čo učil náboženstvo na škole."

„Pokiaľ si ja pamätám, tak on nosil červený habit."

„Vidíš, to som si nikdy nevšimol. Mne vždy udrelo skôr do hlavy púzdro na gitaru, s ktorým sa promenádoval po uliciach ako Desperádo."

„Norbertov červený habit svedčí o prítomnosti nejakých kapucínov v Žiline, len či majú niečo spoločné s Bratstvom je otáznik."

„Brat Norbert členom bratstva, ktoré si ma vybralo. To znie ako zlý vtip."

„Tu píšu, že vybratý kandidát, musí prejsť skúškami ináč ho odstránia. V tom prípade by si sa mal začať pripravovať na skúšky, nech ťa nenechajú zmiznúť." Výsmešne šplechol Joseph.

„Však sa mi len smej. Počkaj, keď sa stanem členom, budeš prvý, ktorého označíme." Nedal sa Džony.

„Alebo si skús na hruď prikladať hlinu."

„To ako v niečom pomáha?"

„Hej, začneš si zvykať na pobyt pod zemou."

Uťahovali si zo vzniknutej situácie i keď jeden aj druhý mali v kútiku duše obavy. Joseph pre istotu sľúbil využiť známosti v armáde, či v niektorých zložkách, trebárs aj tajných nebude figurovať čo i len jedna informácia o bratstve. Džony bol odprevadiť návštevu a pri návrate sa ocitol z oči voči Viktórií. Tá si chvíľu nemo hľadela a premeriavala si Džonyho šrám.

„Ja som ti hovorila, aby si nešiel nakoniec s monoklom a ty si si dal urobiť šrám." Výsmešne sa obula do Džonyho.

„Tichúčko, dobre." Obišiel Viktóriu a capol ju po zadku.