Klamné znamenia

22.kapitola

Na štvorcovom námestí panoval každodenný ruch. Uponáhľaní ľudia križovali námestie zo všetkých strán, no jedná vec prekrývala všetok zhon a tou bola hra miestneho harmonikára. Elegantného pána v klobúku s knírom, nahodeného v obleku. Vždy keď rozozvučal svoj nástroj, prenášal mysle okoloidúcich do akejsi pomyselnej pokojnejšej oázy. Bolo zaujímavé sledovať ako ľudia pri ňom spomaľujú svoje tempo, s potešením si vypočujú pár šansónových tónov a po chvíli znova utekajú ďalej. Akoby svojou harmonikou na chvíľu spomalil čas.

Džonyho myseľ sa z neďalekej lavičky tiež vydala na oddychovú cestu, no po chvíli už bola späť, aby sa mohla sústrediť na krížik zvieraný v ruke. Ostril zrak a snažil sa ho porovnávať s krížmi na Sirotári, poprípade či nenájde niekde na fasáde nápis „Svätý Krištof".

Očakával, že každú chvíľu príde Joseph, no nečakal akým štýlom príde. Z rohu námestia sa vyrútil so šálkou kávy v ruke. Nevedel, ako má reagovať, tak len nemo sledoval, ako si k nemu prisadol a inštinktívne pofúkal kávu.

„No čo fúzač, v pohode?" Adresoval prekvapenému Džonymu otázku.

„Ja áno, len ty či si v pohode."

„Prečo by som nemal?"

„No len tak, vykračuješ si po meste so šálkou kávy, čo ti na to poviem."

„Nestíhal som ju vypiť doma, tak som nemal na výber."

„Hmm tak to samozrejme mení situáciu."

Kým si Joseph srkal kávu, Džony vytiahol cigaretu a zapálil si. Po prvom potiahnutí mu zrak padol znova na krížik.

„Starý môj, myslíš si, že má Svätý Krištof niečo spoločné so Sirotárom, alebo s Katedrálou najsvätejšej trojice?"

„Fúzatý, to netuším, ale poviem ti jednu zaujímavú vec."

Džony uprene počúval.

„Na internete som hľadal objekty tykajúce sa Svätého Krištofa a čo sa týka Žiliny našlo mi len Kaplnku Svätého Krištofa na futbalovom štadióne."

„Na štadióne vravíš?"

„Áno, presne tá."

„A majiteľ klubu vlastní veľké Žilinské podniky."

„Presne tak a pokiaľ vieme, akí ľudia patria do bratstva?"

„Vyššie postavení a medzi nimi veľkopodnikatelia. Joseph a neviem či si pamätáš z článku rok osídlenia Sirotára bratstvom?"

„Neviem teraz presne niečo okolo 1910."

„Trošku si prestrelil, bol to rok 1908. A čo myslíš, na aký rok sa datuje vznik žilinského futbalového klubu?"

„Nevrav mi, že 1908."

„Bingo starý, mám pocit, že niektoré veci začínajú do seba zapadať ako skladačka."

„Môže to niečo naznačovať, no uvidíme čo nové pre nás bude mať Marek."

„Vidíš, už je hádam aj najvyšší čas ísť do Čeháčka."

Džony zadusil cigaretu o kôš, Joseph doexoval kávu a vybrali sa do baru.

„Fakt ideš s tou šálkou do baru?" Nechápavo sa spýtal Džony.

„Nič iné mi nezostáva."

„Toto nevymyslíš."

Pokrútil Džony hlavou a vybrali sa smerom k baru.

Na pol ceste Džony prudko zastavil a pozorne ostril na druhú stranu námestia. Jeho pohľad bol namierený pred Sirotár, kde práve prechádzal jeden z mníchov. Zo sústredenia ho však vytrhla Josephova ruka na ramene. Otočil sa na svojho parťáka a ten nesúhlasným gestom pokýval hlavou.

„Teraz nie, najskôr si vypočujeme Mareka."

Zhruba dvadsať metrov pred barom Joseph spomalill, poškrabal sa po hlave, pozrel na hodinky a pozrel na Džonyho.

„Počuj fúzač, ešte máme osem minút, nezbehneš so mnou dole do Dominikána?"

„Kde?"

„Dole vedľa kostola je obchod Dominikán, predávajú tam rôzne náboženské veci. Starká čo býva v Cíferi tam raz videla nejakú drevenú sošku sv. Barbory či čo a poprosila ma či by som jej ju nedoniesol."

„Musíme tam ísť práve teraz?"

„Od zajtra som v kasárňach a v piatok poobede chcem čo najskôr vyraziť do Cífera."

„Och, tak poď, ale rýchlo." S nie moc veľkým nadšením súhlasil Džony, a pretočil pri tom očami.

Rýchlou chôdzou došli za necelé tri minúty priamo pred staré drevené dvere. Nad dverami sa týčil pútavý nápis „Dominikán" a po ľavej strane biela tabuľa, ktorá okoloidúcich informovala o sortimente vo vnútri predajne. Kým Džony ostal na ulici, Joseph za sebou zavrel dvere a ocitol sa asi v druhom najsvätejšom mieste na svete hneď za Vatikánom. Všade kríže, ružence, modlitebné knižky, sošky svätcov a cela škála podobných produktov. Vykročil k obslužnému pultu, kde dvaja muži v bielych hábitoch flegmatickým tempom dokladali tovar do regálov.

„Dobrý deň." Zakričal im Joseph do chrbta, lebo ani nezaregistrovali, že vošiel.

„Pochválen, môžeme s niečím pomôcť?" Chopil sa iniciatívy jeden z mužov.

„Vraj ste tu mali kedysi drevenú sošku svätej Barbory, jednu by som potreboval."

Obsluhujúci sa pomalým tempom otočil o stoosemdesiat stupňov k regálu a znudeným pohľadom ho premeriaval.

„Svätej Barbory hovoríš, drevenú hmm.. hmm.. ." Hľadal medzi tovarom a viedol pri tom zvláštny monológ.

Kým Joseph nakupoval, Džony s cigaretou v jednej ruke a špinavou šálkou v druhej, študoval bielu tabuľu s ponukou a nechápavo krútil hlavou nad predajom omšového vína. Nechápal, kto to môže kupovať a čo s tým môže robiť.

Po chvíli hľadania, prekladania a presúvania sa mních za kasou spokojne otočil späť na Josepha a posunul pred neho dve sošky.

„Bohužiaľ drevené už nemáme, ale našiel som sadrovú a kamennú, tak neviem, či som vám pomohol."

„Vezmem kamennú, aj takej sa starká poteší." Usmial sa spokojný Joseph.

Ku kase prišiel druhý starší muž, nie ten čo obsluhoval.

„Päť eur vás poprosím."

Joseph zaplatil, zobral sošku a vybral sa von za Džonym, aby mohli čo najskôr odísť do baru.

Mních, ktorý obsluhoval kasu vykukol von oknom smerom na ulicu. Pozrel na auto idúce po ceste, potom na dvojicu pred obchodom, znova na cestu a potom už so zatajeným dychom sledoval len dvojicu. Vysoký a nižší. Niečo mu to hovorí, dnes už počul o takej dvojici a neboli spomínaní v dobrom. Dvojica dorazila ku prechodu a začala sa obzerať či nejde žiadne auto. Michala pri pohľade na nich prebehol mráz po chrbte, vyššiu postavu už videl deň pred tým, videl ho naháňať mnícha zo Sirotára. Keď prešli cez prechod na chvíľu zastavili, otočili sa smerom ku kostolu sv. Barbory, vyššia postava ukázala naň rukou a začali sa o niečom baviť.

„A je to tu." Zaznelo v Michalovej hlave.

Michal zamieril od okna do útrob kostola hľadať Pavla, aby mu dal dôležitú úlohu.

„Sleduj tie holuby ako vysedávajú na rímse a boja sa vrán krúžiacich nad kostolom." Ukazoval Džony Josephovi boj o oblohu nad kostolom.

„Neskutočné, také niečo neuvidíš ani na National Geographic. Vykašli sa na holuby a poďme radšej do Čeháčka."

Urgoval Joseph, lebo mu prišlo detinské sledovať krúženie vrán nad ustráchanými holubmi, aj keď sa predsa len po pár krokoch spoločne znova otočili a uchcehtli sa.