Klamné znamenia

9.kapitola

V pondelok ráno plynie Džonymu dovolenka, čiže niet divu, že o desiatej hodine ešte stále spí. Viktória hneď ráno utekala na ďalšie dohodnuté fotenie, preto ležal rozvalený, cez celú jej šírku. Pravdepodobne by pospal ešte hodinku, nebyť prichádzajúcej sms správy od Josepha. Tón správy zapríčinil Džonyho prebudenie a jej obsah sa postaral o to, aby už nezaspal.

„Musime sa stretnut, dnes o dvanastej na Stvorcaku!"

Neurčitá správa mu nasadila do hlavy chrobáka. Tušil, že sa stretnutie bude týkať Červených kapucínov, i keď niekde v podvedomí dúfal v opak. Kým sa dal do poriadku blížila sa dvanásta hodina a už uháňal na svojom striebornom aute do centra mesta.

Počas vyhrávania zvonkohry vyšli každý z iného rohu námestia a po celý čas sledovali, ako sa k sebe približujú. Ich cesty sa nakoniec preťali pri fontáne. Podali si ruky a začali s dialógom.

„Vitaj Joseph. Čo také si zistil, keď si to pýtalo osobné stretnutie a nešlo to vybaviť cez telefón?"

„Pokúšal som sa niečo zistiť o bratstve u nás na vyšších postoch tak, ako som ti sľúbil."

„Džony bez reakcie počúval a čakal na pokračovanie.

„V podstate nikto nechápal na čo sa to pýtam a čo to od nich vlastne chcem. Všetci mali uštipačné poznámky, aby som sa šiel vyšetriť až na jedného. Jedine plukovník mi povedal, aby som do toho nepchal nos."

„Nemáš do toho pchať nos? Nič iné?"

„Plukovník vždy povie, len to čo treba ani o slovo viac a z výrazu jeho tváre som pochopil, že mám opustiť kanceláriu."

Džony sa poškrabal po brade a s otáznikom v hlave sa lakťami oprel o okraj fontány. Zamyslene pozrel na Sirotár a potom na Josepha.

„Zo slov plukovníka nevieš nič, to kvôli tomu si ma sem ťahal?"

„Počkaj, počkaj. Akože nič? On o niečom vedel, akurát nebol konkrétny. A to sa dá čakať, že ti nikto nepovie o podobnom spolku konkrétne veci, aj keď ich vie."

„Ak aj bratstvo existuje myslíš, že sídli práve tu v Žiline? Myslíš si že brat Norbert patrí medzi nich?" Prehovoril Džony rozpačito popri tom ako sústredne hľadel do prskajúcej vody.

„Je to pritiahnuté za vlasy, čo ti poviem, ale..."

Džony ako obarený hľadel do fontány a bez toho, aby si Josepha vypočul, ho pritiahol za rameno bližšie k sebe. Prstom ukázal smerom pod vodu a to už obaja hľadeli ako obarení. Pri dlhšom sledovaní sa dal pod vodou rozoznať symbol vytesaný do kameňa. Rovnaký symbol, s akým prišiel Džony domov z baru. Rovnaký symbol, aký sa nachádzal v článku o bratstve. Po chvíli ticha z Josepha vypadlo.

„Ja neverím vlastným očiam."

„Pozri, od toho symbolu dookola sa tiahne nápis."

„Vieš prečítať čo tam je napísané?"

„Medzery sú rovnaké medzi každým písmenom, takže neviem, či to nie sú len náhodné písmená."

„Počkaj mám tu diár, napíšem tu všetky písmená a uvidíme, či to bude dávať zmysel."

Začali od symbolu smerom do vpravo písmeno po písmene. Joseph písal, Džony diktoval a keď prešli fontánu o tristošesťdesiat stupňov v diári zostalo napísane.

P O D Z V U K M I A N J E L OV N Á J D E Š N Á Š S V E T

Dali hlavy do kopy v snahe vyvodiť si z textu niečo, čo by dávalo logiku. Po chvíli škrtania, prepisovania a dohadovania sa objavila v diári súvislá veta.

Pod zvukmi anjelov nájdeš náš svet.

„Zvuky anjelov sú vetry?" Neopustil si uštipačnú poznámku Joseph.

„Fúzatý pozri sa hore na fontánu."

Na fontáne stáli traja anjeli s trúbami, každý otočený do iného smeru. Jeden bol otočený k Sirotáru, druhý k soche Panny Márie a Posledný k dominante mesta Katedrále najsvätejšej trojice.

„Vidíš na aké objekty nám anjeli ukazujú?"

„Vidím,ale čo majú spoločné zvuky s tým, akým smerom sú otočený anjeli?"

„Zvuky anjelov budú isto myslené zvuky z trúb na ktoré hrajú."

„Čo nám chcú vlastne povedať, že námestie je ich svet?"

„Skôr niečo čo je pod nami. Možno si nepostrehol, ale pár krát do roka píšu vo Večerníku o sprístupnení katakomb pod námestím pre verejnosť."

„No jasné, už som o tom počul, myslíš, že tie katakomby využíva bratstvo?"

„Pred týždňom by som tomu neveril, ale okolnosti nasvedčujú niečomu inému."

Chvíľu stáli pri fontáne, študovali osadené kamenné písmena až dostali veľmi smelý nápad. Pokúsia sa nájsť vchod do katakomb a porozhliadnuť sa v nich. A keď tam niekoho stretnú... Tak ďaleko s plánom nedošli, len sa tam dostať a potom sa uvidí.

Ako prvú šli pozrieť katedrálu najsvätejšej trojice. Stačilo prejsť z námestia úzkou uličkou a vyšli na Katedrálnom námestí, kde sa pred nimi týčil šesťsto rokov starý kostol. Jeho päťdesiatmetrová veža zakončená zelenou strechou v renesančnom štýle sa pyšne týčila do výšin. Garde jej robil rovnako vysoký pevnostný objekt, ktorý je známy ako Burianová veža. Kostol s Burianovou vežou sú v podstate symbolom Žiliny, nie je nič neobvyklé vidieť ich na pohľadniciach, reklamách, knihách o meste. Paríž ma Eiffelovu vežu, Žilina má Katedrálu najsvätejšej trojice.

Prišli pred vchod, súhlasne sa na seba pozreli a otvorili masívne drevené dvere. Ako rýchlo ich otvorili, tak rýchlo ich v šoku aj zavreli. V kostole sa akurát konala rozlúčka so zosnulým, ktorého parte viselo na dverách.

„Túto možnosť na dnes vylúčime." Hodil úškrn Džony.

Vybrali sa teda do Sirotára. Na svoje pátranie si zrejme nevybrali vhodný čas. Po vstupe do chrámu zazreli plné lavice ľudí a priamo pri oltári chystal kňaz knihy na bohoslužbu. Na chvíľu si sadli do lavice a imitovali modliacich sa kresťanov, aby nevzbudzovali podozrenie.

S pocitom, že najbližšiu hodinu nič nepreklepnú schádzali po kamenných schodíkoch, no v tom Džonyho napadla zaujímavá myšlienka.

„Fúzatý dve možnosti nám nevyšli, ale je dosť možné, že je ešte tretia možnosť."

„Narážaš na tretieho anjela a sochu Márie?"

„Presne tak, uvidíme čo skrýva."

Baroková socha Panny Márie obkolesená Lipovým parkom, ktorá bola umiestnená na trojstupňovom podstavci s podobizňou svätého Floriána, vysielala nádeje, že by mohla skrývať vchod do podzemia. Aspoň jej masívny podstavec sa tváril, ako vhodný kandidát. Pri bližšom preskúmaní však vysvitlo, že nie vždy je všetko tak, ako vyzerá. Žiadna skulinka, ktorá by mohla pri odsunutí odhaliť schodisko, ani nič podobné.

Kým Džony prezeral podstavec donekonečna nadávajúc, kde je ten prekliaty vchod, Joseph obrátil svoju pozornosť do parku za sochou. Po malej chvíli sa ukázala prehliadka húštiny za sochou ako správna voľba.

„Džony, môžeš prísť sem?" Ozvalo sa od starej lipy obrastenej brečtanom v parku.

Džony nasledoval hlas, pohltila ho húština kríkov a v tom zbadal mramorovú platňu, ktorú už Joseph odsúval, rýchlo sa mu vydal na pomoc, až sa im podarilo odhaliť tajomstvo, ktoré platňa skrývala. „Asi máme čo sme hľadali." S rozžiarenými očami poznamenal Joseph.