Klamné znamenia

20.kapitola

V meste neďaleko od synagógy, si nenápadne plní svoje účely tristoročný kostol Svätej Barbory. Z ulice je vidno iba chrbát kostola a veža so zvonom je utiahnutá mimo rušnú stranu mesta, preto mnoho ľudí ani nevie, že sa vôbec jedná o kostol.

Pod špicatou strechou, v hlavnej hale určenej na bohoslužby sa pohyboval starší muž v bielom habite. Brat Michal, jeden z hlavných členov rádu Dominikánov, zatiaľ v dobrej kondícií, ale prešedivené vlasy oznamovali odžitých už šesť desaťročí. Plán prichystať si sväté písmo na večernú omšu prerušilo zavŕzganie dverí a náhly príchod Pavla, najmladšieho člena rádu. Pavol trpel vzácnym ochorením, pri ktorom dotyčnému nerástli žiadne vlasy, ani ochlpenie, v meste si tým vyslúžil prezývku shaolin. Sem tam bolo oslovenie shaolin zarezonovalo aj medzi Dominikánmi priamo v kláštore, susediacom s kostolom sv. Barbory.

„Michal, počul si čo sa včera udialo v meste?" Za jazdy spustil Pavol.

Tridsaťročný vekový rozdiel si pýtal vykanie, no čo sa týkalo aspoň oslovovania vládla v ráde rovnosť.

„Počul som toho viac, buď konkrétnejší."

„Včera niekto naháňal kapucínov zo Sirotára, jedného v meste a druhého priamo v kostole, predstav si, že ho začali naháňať priamo v kostolnom podzemí."

„Tak nakoniec ma zrak neklamal." Pokýval si hlavou Michal.

„Nebodaj si niečo videl?" Neveriacky sa spýtal Pavol.

„Len polovicu z tvojho rozprávania. Včera keď som pred kostolom zametal schody. Padol mi zrak smerom k synagóge. V tom ti cez cestu k Rosedelfovmu palácu prebehol kapucín a v pätách mal takého vysokého mladíka, potom si to namierili k synagóge. Predstav si, toho chalana skoro zrazil autobus."

„Michal nemyslíš si, že to všetko môže byť kvôli... však ty vieš prečo."

„Včera som si to nemyslel, no keď vravíš, že bol niekto u nich v podzemí, tak to nesmieme brať na ľahkú váhu. Čo si všetko o tom počul?"

„Ráno som v meste stretol brata Jakuba od kapucínov, ten mi to všetko vyrozprával. Ako došiel na koniec schodiska ku katakombám zbadal ozbrojenú dvojicu, nikto nevedel ako sa tam dostali. Jeden bol vyšší a druhý nižší, ten vysoký vraj zakričal „Stoj", samozrejme, že sa zľakol a začal utekať, striasol ich a tí dvaja babráci vyšli von cez plnú omšovú sálu. Noo a potom v meste naháňali brata Klementa, rovnaký scenár, vysoký zakričal „Stoj" a kapucín od strachu utekal, nakoniec sa mu podarilo ukryť v synagóge."

Michal sa zhlboka nadýchol. Tušil, že mu skončili časy bezstarostného spánku a bude musieť dbať na väčšiu obozretnosť. Hlavou kývol na Pavla nech ho nasleduje. Spolu sa vybrali poza oltár, dole kamennými schodmi ku podzemným kryptám. Chladnú chodbu lemovali kamenné steny zdobené zamurovanými otvormi v tvare poloblúka, na každom poloblúku visela kamenná tabuľka s vytesaným menom a dátumom narodenia aj úmrtia. Tu pochovávali Dominikáni svojich zosnulých členov rádu. Na konci chodby im robila spoločnosť kamenná, približne meter vysoká socha sv. Barbory. Michal k nej pristúpil a odsunul ju nabok, Pavol by mu aj pomohol, no kým mu došlo o čo sa snaží, socha odkrývala štvorcový otvor, ktorý mohol mať z oboch strán pol metra.

Michal si kľakol na kolená, tentokrát sa ale nešiel modliť, naklonil sa nad otvor a vytiahol z neho truhlicu. Pavol sa dal do podrepu a sledoval s úžasom Michalov úlovok. Pred ich zrakmi sa nachádzala malá stará truhlica celá z dreva, jediné čo nemala z dreva bol otvor na kľúč a kovanie okolo neho. Na kovaní pútal pozornosť gravírovaný nápis Laudare Benedicere Praedicare. Nápis dával najavo, že truhlica mala spojitosť s Dominikánmi, bolo to totižto jedno z ich hesiel a v latinčine znamenalo chváliť, dobrorečiť, kázať. Michal vytiahol z hlbín svojho habitu kľúč na retiazke, vsunul do zámky a zľahka ním potočil. Obsah truhlice bol tajomne zahalený v zažltnutej tkanej látke. Michal látku zľahka odokryl a pousmial sa, vedel že pre Pavla nastal jedinečný okamih.

„Tak Pavol, toto je ona, Laudare Benedicere Praedicare z roku 1453, málo ľudí má v živote to šťastie vidieť túto knihu."

„Mohol by som ju.." Lámano koktal Pavol a nesmelo natiahol ruku.

„Ale chyť si ju tou látkou a hlavne opatrne."

Knihu zahalenú látkou nežne uchopil a užíval si tento jedinečný moment, o vzácnosti knihy počul už nespočetne krát. Zľahka pohladil a znova zavinul do historickej tkaniny tento päťstoročný skvost dúfajúc, že sa nevidia naposledy.

„Každých päť rokov mení jedno sídlo Dominikánov za druhé a nesmieme dopustiť, aby padla do rúk niekomu inému ako členovi rádu. Jej hodnota je nevyčísliteľná a mnoho lovcov pokladov si to uvedomuje. Dúfajme, že to čo sa deje po meste je len planý poplach." Vážne prehovoril Michal a truhlicu vrátil na pôvodné miesto pod podstavec sochy.

„Čo ak to nebude planý poplach?"

„V tom prípade existuje plán úschovy na inom mieste. Keď bude treba dozvieš sa viac."

Spoločne zasunuli sochu späť na svoje miesto a s hrejivým pocitom pri srdci, ktorý v nich zanechal jeden z pokladov Dominikánov a opustili podzemné priestory.

„Pavol, dúfam že ti nemusím pripomínať, aby si mlčal o všetkom, čo si dnes dole videl."

„Bože chráň." Zvolal Pavol a rýchlo sa prežehnal.

Michal sa len pousmial a bez ďalších zbytočných slov zamieril pomôcť ďalšiemu členovi bratstva Humbertovi do malého obchodíku vedľa kostola s názvom Dominikán. Nebol to žiadny obchod s potravinami ani drogériou, ale čisto náboženskou tematikou, dal sa tu zohnať široký sortiment od ružencov, cez modlitebné knižky, až po rúcha a omšové víno.

„Michal, ani na smrteľnej posteli sa nemôžem pochváliť čo som dnes videl?" Zavtipkoval Pavol smerom na odchádzajúceho Michala.

„Ak na tej posteli nebudeš ležať do najbližších desať rokov, tak môžeš. Dovtedy bude kniha ďaleko za hranicami." Michal na oplátku nevtipkoval.

Michal zmizol vo dverách a Pavol so širokým úsmevom na perách zostal v hlavnej sále kostola sám. Na znak vďaky zdvihol nad hlavu spojené ruky a smerom do neba pošepkal.

„Vďaka bože."