Viem že raz budeš moja

💛14💛

Som zúfalá ja tu umrem...

Bell? Bell? Počula som niake zvuky zrazu som sebou cítila trasenie. Náhle som otvorila oči a s vystrašenými očami som sa pozerala do tých ktoré vyžarovali čisté more, oceán v ktorom som sa topila.
,, Si v poriadku Bell? " zúfalo sa ma opýtal
,, Ano? Ano, čo sa stalo? Koľko je hodín?" zmetene som sa spýtala
,, Ja neviem, nesnívalo sa ti niečo? Keď som sa zobudil ani si sa nepohla a bola si celá spotena na to že si bola aj odo krytá a máš len kraťasky " pozrel sa na ne líšicky ,, a crop top. "
,, Musela to byť nočná mora určite"
,, Neboj sa som tu s tebou" zobral si ma do náručia a ja som mu spokojne a bezpečné ležala na hrudi. Po asi pol hodine som sa konečne pozrela na tie tupé hodiny a bolo jedenásť hodín, čo? Jedenásť? Ja že je už po druhej však to tak krátko som tam bola? Ako to však to bol snáď rok.
,, Si hladná? " Damon sa ma spýtal
,, Uhm" usmiala som sa a smutným očkami som zaklipkala nech niečo vymyslí.
,, Okey oblieka sa bôjdeme niekde do reštiky" zodvyhla som sa a zašla do kúpeľne tam som spravyl rannú hygienu a dala som si maskaru. Vyšla som a zobrala som sa k šatníku tam som si vybrala biele rifle a baby blue oversize mikinu. Dala som si k tomu baby blue vansy a mohla som ísť zobrala som si ešte s nabyjačky mobil a peňaženku. Zišla som dole kde ma už čakal Damon. Vyšli sme von a sadli do jeho auta, naštartoval a mi sme vyrazili, absolútne som nevedela kam to ideme, cesta bola celkom dlhá aj by som si pospal ale nechcem sa vrátiť do tej nočné mory, čo mám komu povedať? Že by som mala povedať pravdu? O rodičoch? Nie to určite nie ale komu? Nikto to nevie, ani moje kamošky. Prestala som sa nad týmto zamýšľať keď auto zastalo. Poobzeral som sa kde sa to nachádzame a vydela som KFC, mňam, Damon objednal jeden kibel s kuriatkami a 2 hranoliek. Však sa nič nestane ak si dáme jeden deň nezdravé. Keď sme prišli k okienku kde nám to podali, mne to dal všetko na kolená a vyrazili sme nechápavo som sa pozrela myslela som si že sa nájdeme v aute ale asi nie po asi 20 minútach cesty sme sa ocitli na niakej lúke kde zastal, vystúpil zobral deku z kufra. A ja som sa naň ho len nechápavo pozerala
,, Tak ideš? " vtedy som sa uvedomila a odopla si pás vystúpila som a išla za Damonom po asi 10 minúta sme zastali pri veľkom strome, na ktorom boly zavesené ani neviem ako svetieľka pod ním rozstrel deku a my sme sme sa posadili začali sme jesť a ja som sa pri tom kochala nádhernou,
,, Ako si toto našiel? "
,, Ty ešte nevieš aké krási ja poznám" usmial sa no ja som stále chcela vedieť jasnú odpoveď
,, Chodieval som tu ako malí " usmial sa asi tu mal dobré spomienky.
,, Moja mamina to tu milovala, že vraj tu sa spoznali s otcom, ževraj kedysi tu bolo miesto na pikniky tam bola kvetová zahráda a že sa stretli presne tu na tomto mieste, postupne sa du schádzali častejšie a osvojili si tento strom zavesili naň ho aj svetieľka. Ževraj keď som sa narodil toto bolo posledné miesto čo moja mama videla" začali mu slzyť oči. Prišla som k nemu a sadla si naň ho obkročmo,
,, Damon neplač je to pekná spomienka čo ti zanechali", dala som mu pusu a pomalí zotierala bruškami prstov slzy. Strávyl sme tu ceľkom dlho aj sa zotmelo celý deň sme ležali a pozorovali oblohu a len tak príjemne klebetili o hoci čom až na to čo sa stalo mne nie som na to ešte pripravená, je pekné že mne sa zdôveril ale ja to niako ešte nedokážem. Pozrela som sa naň ho či už ideme, prikívol a mi sme sa pobrali domov on zložil deku a ja som zobrala smeti čo po nás ostali. Nasadli sme do auta a pri najbližších smeťoch sme to vyhodili a za viezol ma domov, poďakovala som sa mu za tento deň a dala mu pusu na líce. Vystúpila som z auta a zašla do domu. Pozdravila som Joela a vyšla hore v celku som mala dobrú náladu. V kúpeľni som spravila všetko potrebné a oblieklá si moje pyžamko skontrovala som ešte či mám všetko. Vytlačila som fotky zo včera a z dneská a dala ich do albumu ktorý mi dal na narodeniny Damon. (fotky vždy budú v médiách)
Ľahla som si na posteľ pozrela ešte insta a zaspala.